Krajina v bitke – bitka v krajine: vojenské a historickogeografické aspeky bitky pri Hámroch 1708 a ich rekonštukcia na digitálnom modeli reliéfu
Peter Chrastina
Naposledy upraveno: 08.12.2017
Úvod
Bitka pri Hámroch bolo bojové stretnutie armád Františka II. Rákociho (Rákoczi) s cisárskou armádou pod vedením generála Siegberta Heistera 3. augusta 1708. Táto ozbrojená konfrontácia je pretkaná menami, udalosťami, ale najmä tragédiou bezmennej masy padlých a zranených. Hodnotenie a konkrétne manévre znepriatelených strán sú v literatúre (pomerne) spoľahlivo spracované. Na druhej strane, potenciálny bádateľ má k dispozícii iba neúplné, torzovité údaje o charaktere krajiny v priestore bojiska a jej špecifikách. Rovnaké konštatovanie sa vzťahuje napr. k otázke dislokácie kuruckej pechoty v priestore ozbrojeného zápasu. Väčšina historikov totiž vychádzala z memoárov, príp. autobiografií Františka II. Rákociho, Juraja Otlíka (Ottlyk) a ďalších, ktorí svoje zážitky spísali neskôr, často s odstupom niekoľkých rokov od tejto udalosti.
Subjektívny prístup autora historickej správy ku skutočnosti je nepopierateľný. Sú však udalosti ním zaznamenané iba nerealistickou súčasťou štandardizovaného rétorického modelu z 18. storočia, alebo odzrkadľujú skutočnú realitu? Vo svojich pamätiach analisti z prostredia kuruckých (i cisárskych) elít viaceré fakty o krajine medzi Trenčianskou Turnou, Mníchovou Lehotou a Soblahovom neuvádzajú, príp. ich opis bojiska a rozmiestnenie konkrétnych jednotiek obsahuje viacero „bielych“ miest. Paradoxne, značná časť týchto informácií bola bez predchádzajúcej kritickej analýzy prebratá historikmi (príp. pisateľmi z radov laickej verejnosti), zaoberajúcimi sa vojenskou otázkou posledného stavovského povstania v Uhorsku.
Cieľom článku je štúdium krajiny v priestore bojiska a vybraných fenoménov hamranskej bitky, ktoré rekonštruujem na digitálnom modeli reliéfu.
V zmysle vyššie uvedeného cieľa boli koncipované výskumné otázky: Ako vyzerala krajina, v ktorej sa odohrala bitka pri Hámroch? Ktoré prvky geoekologickej štruktúry miestnej krajiny ovplyvnili alebo mohli ovplyvniť priebeh ozbrojeného stretu medzi povstalcami a cisárskym vojskom? Kde, v ktorých miestach bola (aspoň približne) rozmiestnená kurucká pechota?
Pracovné predpoklady (t.j. poznatkové, teoretické a metodologické) rozoberám v nasledujúcej kapitole, a z toho dôvodu ich bližšie nešpecifikujem.
Príspevok je rozdelený do ôsmich častí (kapitol). Okrem úvodu a záveru, jadro predloženého článku predstavujú kapitoly 2 až 7. V druhej kapitole približujem historický kontext bitky pri Hámroch. Tretia kapitola rozoberá pramennú bázu a použitú metodiku výskumu. Vo štvrtej kapitole definujem polohu bojiska hamranskej bitky. Piata časť je venovaná vojenskogeografickej charakteristike krajiny bojiska. Náplňou šiestej a siedmej kapitoly je analýza vybraných vojenských a historickogeografických (HG) aspektov hamranskej bitky, ktoré rekonštruujem na digitálnom modeli reliéfu.
Historický kontext bitky pri Hámroch
Hamranská bitka bola 3. augusta 1708 najväčšia (a najvýznamnejšia) ozbrojená konfrontácia medzi kurucmi Františka II. Rákociho s cisárskym vojskom generála Siegberta Heistera.
V lete r. 1708 sa Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska, kde od jari vládla napätá situácia. Úlohou tohto vojenského ťaženia bolo pripraviť cestu na uhorský trón pruskému princovi Fridrichovi Wilhelmovi a zároveň podnietiť k protihabsburskému povstaniu sliezskych protestantov.
Po stiahnutí zo Záhoria sa kurucká armáda v počte cca 14 – 15 000 mužov v zbrani (t.j. 8 000 pešiakov a zhruba 7 000 jazdcov) cez Senicu a Vrbové dostala na Považie k Piešťanom. Pôvodný Rákociho zámer, obsadiť pevnosť Leopoldov, sa nezrealizoval pre odpor jeho najvyšších veliteľov, ktorí navrhovali zmocnenie sa Trenčína, resp. Trenčianskeho hradu. Ovplyvnený názormi generalissima Mikuláša Berčéniho (Bercsényi), J. Otlíka, Ondreja Zaia (Zay) a ďalších, ktorí poukazovali na nebezpečenstvo zanechať si počas pochodu do Sliezska v tyle tieto vojenské bázy, dal Rákoci súhlas k ich dobytiu. Preto z Piešťan začala kurucká armáda postupovať dolinou Váhu na sever cez Beckov k Trenčínu. Pri Trenčíne plánoval jej vrchný veliteľ prejsť na Moravu, a potom ďalej na sever – do Sliezska.
Dozvediac sa o Rákociho pohyboch, hlavný veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku, generál S. Heister, vyrazil z Prešporka (Bratislavy) smerom k Trenčínu. Údaje o počte labancov, ako aj zloženie Heisterovho vojska, ktoré bojovalo v bitke pri Hámroch, sa v literatúre líšia. Napr. maďarské (a vybrané slovenské zdroje) uvádzajú, že ozbrojeného stretu s povstalcami sa zúčastnilo výlučne jazdectvo v počte 5 200 mužov. Ďalší (slovenskí) autori píšu o 8 až 9 000 vojakoch; okrem jazdy (ktorá výrazne prevažovala) sa spomína pechota i delostrelectvo. Napriek asi 2- až 3-násobnej presile kurucov mali cisárske jednotky lepší výcvik, výstroj a výzbroj i bojovú morálku.
Pramenná báza a metódy výskumu
Štúdium krajiny bojísk a vojenskohistorických aspektov bitiek nepatrí medzi časté a diskutované témy HG prác. Táto skutočnosť zrejme súvisí s interdisciplinárnym charakterom problematiky, resp. jej špecifickým objektom a predmetom výskumu.
Z rešerše dostupnej literatúry vyplýva, že danú tému, príp. problém charakterizuje flexibilný časopriestorový a kvalitatívny kontext. Príkladom je interdisciplinárny pohľad na krajinu třebelského bojiska, zahŕňajúci i opis vojenských udalostí z leta 1647, ktoré sa odohrali v priestore medzi Planou a Čremošínom v západných Čechách. Kabinetné metódy výskumu a rekonštrukcia fortifikačných a vojenských prvkov na digitálnom modeli reliéfu boli použité pri štúdiu bojiska pri meste Teplá, kde prebehol jeden z ozbrojených zápasov záverečnej fázy 30-ročnej vojny. Z anglosaského prostredia možno uviesť práce Johna Keegana, v ktorých autor rozobral analogické fenomény stredovekých i novovekých bitiek (Agincourt, Waterloo, Somma a i.).
Na Slovensku nebol podobný výskum dosiaľ zrealizovaný, posledné stavovské povstanie nevynímajúc. Vybrané udalosti tohto turbulentného obdobia, vymedzenom rokmi 1703 až 1711, boli zaznamenané na vedutách – napr. bitka pri Trnave (26.12.1704) či kapitulácia kurucov na Majténskom poli (29.4.1711). Hamranskú bitku, presnejšie bojovú scénu pešiakov s jazdcami, zachytáva iba jedna rytina (obr. č. 1). Tento prameň však vzhľadom na zobrazený výjav neumožňuje hlbšie poznanie špecifík miestnej krajiny ani konkrétnu rekonštrukciu ozbrojeného stretu alebo jeho fázy. Jeho význam pre korektný HG výskum predmetnej problematiky je preto obmedzený.
Obr. č. 1. Boj pešiakov s jazdcami na rytine zachytávajúcej bitku pri Hámroch. Zdroj: Vlastimil HÁBL, Trenčín (ako pozn. 15), s. 222.
Informácie o príčinách, vojenských a politických súvislostiach, ako aj priebehu danej bitky, možno získať z tematickej monografie Markóa, kapitol v monografiách, ako aj z článkov v zborníkoch a časopisoch. Účelovú charakteristiku krajiny hamranského bojiska spracoval Chrastina, ktorý sa pokúsil aj o modelovanie vybraných aspektov ozbrojeného stretu medzi kurucmi a cisárskym vojskom na digitálnom modeli terénu.
Rekonštrukciu vybraných vojenských fenoménov bitky pri Hámroch som realizoval v súlade s aktuálnymi prístupmi k hodnoteniu prostredia ozbrojeného zápasu – t.j. krajiny hamranského bojiska.
Najväčším nedostatkom vybraných titulov je absencia odkazov na citované zdroje v texte, vrátane obrazových a mapových príloh. Niektorí autori dokonca neuvádzajú ani literatúru, z ktorej preberali údaje týkajúce sa bitky pri Hámroch.
Druhá skupina prác približuje teoretické hľadisko trojrozmerného (3D) modelovania krajiny na digitálnom modeli reliéfu (DMR) s akcentom na jeho využitie pri tematickom výskume krajiny bojísk.
DMR použitý v článku vznikal digitalizáciou (manuálnou vektorizáciou) „on screen“ (t.j. priamo na obrazovke počítača) na podklade oskenovanej Základnej mapy SR 1 : 50 000 v prostredí programu ArcGIS 9.3. 2,5D vizualizácia DMR s mapami 1. vojenského mapovania z r. 1769/72 sa realizovala v nadstavbe programu ArcScene. Napriek tomu, že takto skonštruovaný DMR nie je presný (polohové, výškové chyby starých máp atď.), vyhovuje potrebám HG výskumu miestnej krajiny ako aj modelovaniu niektorých vojenských aspektov bitky pri Hámroch.
Pri štúdiu literatúry som uplatnil „konvenčné“ metódy (heuristiku, kritický rozbor prameňov, ich komparáciu a interpretáciu).
Vzhľadom na generalizovaný obsah a kvalitu informácií získaných štúdiom literatúry a starých máp bolo potrebné ich doplnenie a precizovanie. Konkrétne údaje o primárnych vojenskogeografických charakteristikách skúmaného územia s dôrazom na georeliéf a riečnu sieť miestnej krajiny poskytli výsledky polostacionárneho terénneho geoekologického (komplexného fyzickogeografického) výskumu. Tento som realizoval metódou pozorovania. Získané informácie boli zaznamenané do Základnej mapy SR v mierke 1 : 25 000 s vyznačenými pozíciami kuruckej a cisárskej armády. Aktuálny stav miestnej krajiny, resp. historické krajinné štruktúry (HKŠ) z obdobia hamranskej bitky, som zdokumentoval aj fotograficky.
Poloha a vymedzenie územia
Bitka pri Hámroch sa odohrala na území, ktoré má tvar nepravidelného trojuholníka s rozlohou zhruba 9,5 km2. Jeho vrcholy predstavujú Mníchova Lehota, Trenčianska Turná a Soblahov. Operačný priestor cisárskej a kuruckej armády bol väčší (cca 16 km2), zasahoval územia obcí Rozvadze, Sedličná, Veľké Bierovce a Belá, ležiacich juho-juhozápadne od Trenčína (mapa č. 1). Z hľadiska krajinných jednotiek ide o severný okraj Trenčianskej kotliny, ktorá je súčasťou Považského podolia v severozápado-západnej časti Slovenska.
Mapa č. 1. Priestor bojiska hamranskej bitky a jeho zázemie.
Krajina v bitke (rámcová vojenskogeografická charakteristika)
Napriek intenzívnemu poľnohospodárstvu, melioráciám, výstavbe sídiel a dopravnej infraštruktúry sa krajina bojiska hamranskej bitky od r. 1708 zmenila iba čiastočne. Okrem chýb v taktike a operačnom plánovaní kuruckého velenia, priebeh ozbrojeného zápasu medzi Rákociho armádou a cisárskym vojskom ovplyvnili georeliéf a riečna sieť miestnej krajiny. V zmysle východísk pre modelovanie a simuláciu vo vojenstve majú tieto prírodné fenomény zásadný význam. Preto je nevyhnutné ich zohľadnenie v príprave, ako aj pri vedení samotného boja.
Typické črty miestnej krajiny – t. j. „...kopcovitý, silne zvrásnený, priekopami a kríkmi prerušovaný terén...“, pretkaný „...močaristými jarkami a potokmi...“ uvádza vo svojich Pamätiach i Rákoci, ktorý 2. augusta spoločne s francúzskymi poradcami (brigádnikom Antoine de La Mothem a ženijným inžinierom Demoiseauom) vybral oblasť medzi Sedličnou a Soblahovom na táborenie svojich jednotiek. Vtedy ešte netušil, k akej tragédii tu zajtra dôjde...
Krajinu skúmaného územia tvoria dva kontrastné typy georeliéfu: fluviálna rovina a kotlinová pahorkatina (mapa č. 2).
Fluviálna rovina s nadmorskou výškou okolo 200 m zaberá severozápadnú časť mapového výrezu, ktorý ukazuje bojisko bitky pri Hámroch a jeho okolie s odstupom cca 62 rokov. Jej terén je plochý. Brehy a stabilnejšie štrkové ostrovy (sihote) v rozvetvenom koryte Váhu pokrývali na začiatku 18. storočia antropogenizované spoločenstvá krovitých vrbín s topoľom a jelšou. Porasty s podobnou druhovou štruktúrou sa vyskytovali v podobe pásov alebo enkláv v blízkosti Turnianskeho a Soblahovského potoka (mapa č. 2).
Vzhľadom na rovinatý charakter má táto časť skúmaného územia vhodné predpoklady na vedenie vojenských operácií. Prehľadnosť miestnej krajiny je veľmi dobrá, avšak bez možnosti krytia jednotiek strednej a väčšej veľkosti. Dislokovaním vojska mimo intravilánu vidieckych sídiel, alebo vo väčšej vzdialenosti od Váhu sú jeho krídelné jednotky vystavené možnosti bočného úderu; vylúčiť nemožno ani obchvat, resp. obkľúčenie armády. V prípade rozmiestnenia hliadok výbežkoch pahorkatiny, príp. na náplavových kužeľoch Sedličnianskeho a Soblahovského potoka v miestach ich vyústenia do vážskej nivy, možno kontrolovať pohyb nepriateľa na ľavobreží rieky v priestore Rozvadze – Trenčín (obr. č. 2). Potenciálnu hrozbu pre táborenie a stálu prítomnosť vojenských jednotiek v tejto oblasti predstavujú povodne v jarných mesiacoch (marec až máj).
Podstatná časť bitky prebehla v kotlinovej pahorkatine. V miestnej krajine sa dodnes zachovalo niekoľko HKŠ spojených s vojenskými reáliami ozbrojeného zápasu medzi Rákocim a Heisterom dňa 3. augusta 1708.
Svahy pahorkatiny s rôznou dĺžkou majú sklon 3 až 7, max. 12o. Najväčšie nadmorské výšky v priestore bojiska dosahujú sprašové chrbty (od 230 do 280 m). Najnižšie tvary georeliéfu miestnej krajiny tvoria úvaliny a úvalinové doliny. Pretekajú ich Turniansky, Hukov a Soblahovský potok, ktoré v blízkosti Hámrov, event. Soblahova, pretínajú hrádze zo 16. storočia.
Mapa č. 2. Krajina bojiska bitky pri Hámroch a jej okolie na mapovom výreze z r. 1769/72.
Zdroj: © 1st Military Survey, Section 9-2, 9-3, 10-4, 10-5, Österreichisches Staatsarchiv, Wien. – upravili Branislav OLAH – Peter CHRASTINA.
Okrem vodných tokov vyššieho rádu pahorkatinu odvodňujú menšie potoky (Járek, Sitina, Dráčny potok atď.) a bezmenné stružky, ktoré na svahoch a dnách úvalín vyerodovali výmole a erózne zárezy s rôznou hĺbkou i šírkou. Agrárne využitie tohto priestoru umožnilo jeho odlesnenie v 14. storočí. Lesy sa preto zachovali iba na svahoch Považského Inovca a Strážovských vrchov s väčším sklonom. V r. 1708 pôvodnú vegetáciu na bojisku zastupoval ostrovček dubohrabín asoc. Galio-Carpinetum juhovýchodne od Hámrov. Pásy a ostrovčeky antropogenizovaných vrbín s topoľom a jelšou rástli pozdĺž potokov, resp. vo vlhkých výmoľoch. Okraje úvozov, poľných ciest a hrádze bývalých rybníkov boli zrejme bez vegetácie alebo ich miestami pokrýval nálet ruderálnej a synatropnej vegetácie (mapa č. 2).
Obr. č. 2. Riečna niva Váhu (vzadu) z kóty Vysoká (281 m n.m.). Prehľadnosť tohto úseku bojiska je veľmi dobrá. Šípka ukazuje približný smer klamného útoku cisárskej pechoty. Pred útokom protivníka, ktorý prišiel medzi 600 až 700 z priestoru Malé Stankovce – Sedličná (t. j. zo západu, od vážskej nivy), chránil kuruckých pešiakov na ľavom krídle Rákociho armády Sedličniansky potok (jeho tok vyznačuje pás stromov v pozadí) a najmä hlboký výmoľ Dolnácka cesta s dĺžkou viac ako 1,5 km (ozn. prerušovanou čiarou). – Foto autor (2013)
Na rozdiel od predchádzajúceho typu georeliéfu je kotlinová pahorkatina menej vhodná na vedenie vojenských operácií. Napriek tomu kurucká, v podstate obranná zostava, využívala jej zvlnený terén s výmoľmi a močaristými nivami potokov (pozri mapu č. 2).
Dynamika terénu miestnej krajiny spôsobuje jej nižšiu prehľadnosť. Včasný výber a zaujatie bojových pozícií kurucmi na svahoch a chrbtoch južného a východného okraja pahorkatiny s nadmorskou výškou od 250 do cca 285 m (oproti max. 250 m n.m. na postaveniach cisárskej armády) tento nedostatok prakticky stiera. Vyvýšené polohy umožňovali povstalcom prehľad konkrétnej situácie i efektívny dostrel artilérie a ručných zbraní na príslušné úseky bojiska (obr. č. 2, 3). Dislokovanie kuruckých jednotiek na odvrátených sklonoch pahorkatiny alebo v úvalinových dolinách s vlhkými, podmočenými nivami vodných tokov mimo dohľadu protivníka, umožňovalo realizovať skryté manévre, resp. presuny vojenských oddielov blízko frontovej línie.
Vlhké, miestami močaristé úseky nív Soblahovského, Turnianskeho a Hukovho potoka oddeľovali pozície nepriateľských armád a zároveň predstavovali potenciálne prekážky pri manévroch jazdectva i pechoty.
Bočné presuny Rákociho jednotiek na svahoch pahorkatiny medzi Trenčianskou Turnou a Mníchovou Lehotou sťažoval systém paralelných výmoľov a eróznych zárezov s vodnými tokmi nižšieho rádu (mapa č. 2). Na druhej strane tieto morfoskulptúry pôsobili ako prírodná bariéra, ktorá labancom znemožňovala rozvinúť efektívny útok do ľavého boku kuruckého vojska (obr. č. 2, 4 a 5).
Obr. č. 3. Panoráma centrálneho úseku bojiska (lokalita Pod pajtou, cca 260 – 270 m n.m.). Približne v týchto miestach sa v dopoludňajších hodinách 3. augusta 1708 zdržiaval Rákoci so svojim štábom. Nadmorská výška lokality s dobrou prehľadnosťou umožňovala sledovať pohyby nepriateľa na väčšine bojiska. V popredí osada Hámry (ozn. šípkou). Prerušovaná čiara označuje pozície cisárskej armády okolo 700 hod. – Foto autor (2013)
Obr. č. 4. Systém paralelných výmoľov a eróznych zárezov s ľavostrannými prítokmi Turnianskeho potoka na mapových výrezoch z r. 1796/72 (vľavo) a 1990 (vpravo). V tomto priestore medzi Trenčianskou Turnou – Hámrami a Mníchovou Lehotou táborilo a neskôr bojovalo kurucké vojsko. Obdĺžnik ohraničuje výmoľ Dolnácka cesta, na ktorom sa 3. augusta 1708 v ranných hodinách zastavil klamný útok cisárskej pechoty (šípka označuje jeho približný smer).
Obr. č. 5. Zachovaný úsek výmoľa v lokalite Dolnácka cesta, južne od Trenčianskej Turnej. Jeho vznik na chrbte kotlinovej pahorkatiny umožnil človek, ktorý začal tieto miesta využívať ako komunikáciu miestneho významu. V sprašových hlinách pahorkatiny tak počas storočí ľudskej činnosti vznikla morfoskulptúra s úzkym dnom, príkrymi svahmi a hĺbkou do 10 m. Pomocou melioračných prác a zavezením vybraných úsekov komunálnym odpadom sa v posledných desaťročiach podarilo výmoľ inaktivizovať. Podobný porast zo stromov a krovín, aký vidno na jeho okrajoch v súčasnosti, sa tu zrejme vyskytoval aj v r. 1708. – Foto autor (2013).
Hrádze bývalých rybníkov v kotlinovej pahorkatine napriek svojim rozmerom nemali v 18. storočí väčší vojenský význam (obr. č. 6 – 8) a zrejme preto nefigurujú na príslušných mapových listoch 1. vojenského mapovania z r. 1769/72. Mapa č. 2 ukazuje, že na začiatku poslednej tretiny 18. storočia sa pôvodne zatopené areály v povodí Hukovho a Soblahovského potoka využívali ako orná pôda a trávne porasty. Analogický land use s poľami a extenzívnymi pasienkami tu zaiste existoval i v čase hamranskej bitky. V poklesnutých úsekoch potočných nív blízko hrádzí sa mohli vyskytovať zamokrené plochy pripomínajúce močiare. Z Rákociho Pamätí vyplýva, že takýto charakter mala napr. nivná krajina Soblahovského potoka v lokalite Rybník pri starej hrádzi. Dané miesto však bolo priechodné – dokonca aj pre ťažkú cisársku jazdu (konkrétne dragúnov Althanského pluku).
Vzhľadom na porušenosť sypaných hrádzí pri Hámroch a Soblahove a ich relatívne úzke koruny (max. 3 – 3,5, resp. 2,5 m) by bol prípadný prechod väčšieho počtu pechoty alebo jazdectva po týchto štruktúrach z operačno-taktického hľadiska problematický; predmetná skutočnosť mala napokon zásadný vplyv na priebeh i výsledok bitky.
Obr. č. 6. Južná časť sypanej hrádze bývalého mestského rybníka na Hukovom potoku východne od Hámrov. Teleso hrádze pokrýva hustý nálet. – Foto autor (2009)
Obr. č. 7. Zachovaná (južná) časť hrádze na Soblahovskom potoku (lokalita Rybník). Zvyšok násypu odstránili v r. 1971 pri rozširovaní chmeľnice (vľavo). Okolo hrádze, v najnižšie položených častiach terénu, sa v čase hamranskej bitky vyskytovali zamokrené plochy pripomínajúce močiare. Ich približný rozsah označuje prerušovaná čiara. – Foto autor (2012)
Obr. č. 8. Koruna hrádze na Soblahovskom potoku má šírku 2 až 2,5 m. Pre väčší počet pechoty alebo jazdectva bol presun po úzkom násype zdĺhavý a problematický. Z obrázka vidno, že hrádzu v súčasnosti pokrýva hustý nálet krovín i stromov. V čase hamranskej bitky bola táto štruktúra zrejme iba zatrávnená. – Foto autor (2012)
Bitka v krajine I. (priebeh a rekonštrukcia na digitálnom modeli reliéfu)
31. júla podvečer dorazila kurucká armáda k Rakoľubom a Beckovu, kde vo štvrtok 1. augusta celý deň odpočivala. V piatok 2. augusta ráno zveril Rákoci velenie armády Berčénimu a v dopoludňajších hodinách sa spoločne s niekoľkými štábnymi dôstojníkmi vydal k Trenčínu, so zámerom nájsť vhodné miesto na prenocovanie svojich jednotiek. Popoludní (okolo 1600 hod.) dorazila kurucká armáda k Veľkým Bierovciam a rozložila sa pri Váhu. Asi o 2100 hod. kuruci zaujali pozície v priestore kotlinovej pahorkatiny medzi Sedličnou, Trenčianskou Turnou, Hámrami, Mníchovou Lehotou a Soblahovom.
Po noci strávenej pri Beckove, v sobotu 3. augusta 1708 skoro ráno, sa dva pochodové prúdy generála Heistera pohli k Trenčínu. Pri Rozvadzoch však predsunuté oddiely cisárskeho predvoja narazili na asi 150 jazdcov pod velením Urbana Celdera (Czelder), ktorých tam 2. augusta predvídavo zanechal Berčéni. Kuruci spustili paľbu, čím upozornili Rákociho tábor na nebezpečenstvo a umožnili včasné zoradenie bojovej línie (mapa č. 3).
Krátko po 600 hod. sa od druhej cisárskej kolóny oddelila skupina dragúnov, ktorí zosadli z koní a východne od Malých Stankoviec a Sedličnej zozadu postúpili k Trenčianskej Turnej. Zastavili sa pred výmoľom, odkiaľ vypálili niekoľko sálv na kuruckú pechotu na ľavom krídle (mapa č. 3, obr. č. 9 – hore). Tento útok však priniesol iba obmedzené výsledky. Zrejme išlo o klamný útok (prieskum bojom) s cieľom získať informácie nielen o počte a štruktúre síl protivníka; sekundárny cieľ predstavovali informácie o charaktere miestnej krajiny. Po ukončení tejto úlohy sa cisárski vojaci stiahli dole svahom okolo obce.
Medzičasom sa obidva pochodové prúdy Heisterovho vojska spojili a mimo dostrel kurucov (medzi 600 až 700 hod.) obišli medzi Turnou a Belou ľavé krídlo povstalcov, čím sa dostali frontálne pred ich pozície. Tam urobili za pochodu obrat o 90o a z bojovej línie, ktorú predtým sformovali na poliach za Sedličnou, prešli znova do pochodového prúdu kolóny (mapa č. 3, obr. č. 9 – hore).
Heister totiž pravdepodobne zistil, že frontálny úder na nepriateľa nemá vo zvlnenom teréne s potokmi a výmoľmi šancu na úspech. Možno chcel iba paralelne postupovať pozdĺž kuruckých pozícií smerom na východ dovtedy, kým nenájde vhodné miesto pre útok. Cisársky veliteľ počas daného manévru určite pozoroval výhodné rozloženie i početnú prevahu kuruckých oddielov. Keďže sa mu nenaskytla vhodná príležitosť k výpadu, tak sa krátko pred 700 hod. rozhodol stiahnuť po hradskej na sever k Trenčínu (mapa č. 3, obr. č. 9 hore). Podľa inej alternatívy mal Heister k dispozícii informácie o počtoch a rozložení síl povstalcov. Manévrovaním sa teda snažil vylákať svojho protivníka z obranných pozícií a k útoku na cisárske jednotky.
Z pohľadu kurucov sa pohyb cisárskych oddielov črtal ako snaha ich hlavného veliteľa vyhnúť sa priamemu boju a odpochodovať smerom k Trenčínu. V mylnom presvedčení, že labanci ustupujú, Rákoci okolo 700 hod. nariadil Pekriho dragúnom a husárom na pravom krídle začať útok a vpadnúť do tyla zdanlivo „ustupujúcich“ cisárskych oddielov. Zároveň vydal rozkaz delostrelcom, aby jazdu podporili v ofenzíve. Počas paľby kanónov a mažiarov zostúpili 3 prápory kuruckej pechoty zo svahov do dediny Hámry, kde sa skryli do domov a húštin na severom okraji obce (mapa č. 3, obr. č. 9 – v strede).
Mapa č. 3. Bitka pri Hámroch – situácia o cca 7.00 hod.
Zdroj: Arpád MARKÓ, A Trencséni (ako pozn. 4, s. 53 – upravil P. Chrastina).
Terén kotlinovej pahorkatiny juhozápadne až západne od Soblahova, po ktorom malo útočiť zhruba 6- až 7000 kuruckých jazdcov, bol vhodný na vedenie takýchto manévrov. Jedinú prírodnú prekážku pre útočiacich predstavoval močaristý Soblahovský potok, resp. jeho rozšírená niva s dvoma mokraďami poniže rovnomennej obce. Tieto zamokrené plochy porastené vlhkomilnou vegetáciou rozdeľovala takmer nepoužiteľná, popretrhávaná hrádza (mapa č. 3). O týchto bariérach však Rákoci nevedel.
Pekri chcel bez zbytočného zdržiavania zaútočiť na cisárske jazdectvo uberajúce sa na sever k Trenčínu, a preto nemohol obchádzať mokrade na nive Soblahovského potoka. Naviac, po úzkom násype museli jeho jazdci ísť jeden za druhým, maximálne dvaja veľa seba. Vďaka tomuto pomalému presunu strácali kuruci čas potrebný na prekvapenie cisárskej jazdy. O cca 710 hod. prvá časť Pekriho jednotiek prešla po hrádzi na druhú stranu potoka, kde sa začali formovať do bojovej zostavy (mapa č. 3, obr. č. 9 – uprostred). Skúsený Štefan Ebecky (Ebeczky) však Pekriho ako svojho nadriadeného upozornil, že v prípade ústupu bude presun jazdectva po úzkej hrádzi riskantný. Ebeckého informácia bola opodstatnená, prišla však v nepravú chvíľu. Nebolo totiž isté, či by kuruci v prípade neúspešného útoku na cisárske vojsko smerujúce ku Trenčínu použili rovnakú trasu. Pekri však zaváhal a nariadil ústup po násype, ktorý sa nezaobišiel bez zmätku. Predné (odchádzajúce) rady sa premiešali s prichádzajúcimi, a tak celá formácia stratila schopnosť manévrovania (mapa č. 3, obr. č. 9 – uprostred).
Cisársky veliteľ jazdectva Ján Pálfi (Pálffy) sa rozhodol takmer okamžite využiť neistý Pekriho manéver v okolí hrádze. Od nepriateľa ho delilo 2 až 2,5 km zvlnenej poľnohospodárskej krajiny. Vyžiadal si súhlas od Heistera a po prekročení Soblahovského potoka vyrazil o cca 720 hod. do protiútoku s dragúnmi (pluk Althann), ktorých podporovali srbskí husári z pluku J. Dimitrovića. Pálfiho jazda bez väčších problémov prekonala nivu Soblahovského potoka s mokraďami v blízkosti násypu, kde asi o 720 došlo k zrážke oboch protivníkov (mapa č. 3, obr. č. 9 – dole). Prvý útok cisárskej jazdy ešte povstalci odrazili, ale ďalší (trval asi 15 min.) už nevydržali. Bojovú morálku kurucov na pravom krídle totiž negatívne poznačila porážka od cisárskeho generála Petra Viarda, ktorú iba prednedávnom (28. júla) utrpelo Pekriho jazdectvo pri Strážnici. Okolo 800 hod. zvyšky kuruckej jazdy prenasledované Pálfiho stotinami, v panike cválali smerom na Mníchovu Lehotu, príp. do lesov medzi Soblahovom a Mníchovou Lehotou (obr. č. 10 – hore). Úspech Pálfiho útoku súvisel s tým, že jeho dragúni a husári bez väčších problémov prekonali močaristú nivu Soblahovského potoka, vrátane dvoch väčších mokradí okolo hrádze (mapa č. 4).
Medzi 800 až 900 hod., takmer súčasne s finálnou fázou Pálfiho útoku, Heister zastavil svoj postup ku Trenčínu a jeho hlavné sily udreli na stred nepriateľskej zostavy pri Hámroch, kde vzápätí začal tvrdý a (zatiaľ) nerozhodný zápas (mapa č. 4, obr. č. 10 – uprostred).
Pešie jednotky na pravom krídle, zložené z málo odolných nováčikov a naverbovaných sedliakov tzv. stoličnej pechoty, už nemohli vzdorovať Pálfiho jazde. Rákoci sem preto vyslal zo svojho neporušeného stredu na pomoc oddiel nemeckých a poľských karabinierov (mapa č. 4, obr. č. 10 – dole). Postup cisárskej kavalérie však nedokázali zastaviť ani oni. Rákoci sa chcel ešte osobnou prítomnosťou na najohrozenejšom úseku bitky pokúsiť o zvrat a zastaviť kurucký ústup (mapa č. 4, obr. č. 11 – hore). Pri preskakovaní výmoľa (alebo priekopy?) však jeho kôň zakopol a padol. Ľahko zranený veliteľ povstaleckej armády zostal ležať pod mŕtvym koňom v bezvedomí. Medzi jeho vojakmi sa okamžite rozšírila panická správa o jeho smrti. Väčšina oddielov, ktoré dosiaľ bojovali, sa preto začala živelne sťahovať z frontovej línie na juh a juhovýchod do lesov Považského Inovca. Týmto smerom napr. ušlo jazdectvo a väčšina pechoty z ľavého (Berčéniho) krídla medzi Hámrami a Trenčianskou Turnou.
Mapa č. 4. Bitka pri Hámroch – situácia po 8.00 hod.
Zdroj: Arpád MARKÓ, A Trencséni (ako pozn. 4, s. 57 – upravil P. Chrastina).
Obr. č. 9. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch na DMR
(vývoj situácie na bojisku od 500 do cca 720 hod. – pohľad zo severu).
Obr. č. 10. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch na DMR
(vývoj situácie na bojisku od cca 740 do 1000 hod. – pohľad zo severu).
Obr. č. 11. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch na DMR
(vývoj situácie na bojisku od cca 1000 do cca 1100 hod. – pohľad zo severu).
V záverečných fázach boja (pred 1100 hod.) vzdorovali labancom už len jednotky v strede bojovej zostavy kurucov (mapa č. 4, obr. č. 11 – dole). Išlo o pluky Peréniho (Perényi), Celdera, Andrášiho (Andrássy), Čajágiho (Csajághy) a Ňáraiho (Nyáray) hajdúchov, spolu so zvyšnými delostrelcami (7 obslúh), Lužinského a Berčéniho karabiniermi atď. Srdnato sa bránili aj Fiervilleovi a Bonefousovi granátnici, pričom väčšina z nich zahynula. Dôkazom všeobecného zmätku v radoch povstalcov v záverečnej fáze bitky je presun gardového pešieho pluku Jána Ištvániho (Istványi), ktorý menil pozíciu. Keď vyšiel z lesa pri Hámroch, našiel na bojisku už iba labancov. Veliteľ pluku nemal iné východisko, ako zložiť zbrane a vzdať sa nepriateľovi aj so svojimi 500 mužmi.Sám Rákoci unikol zajatiu len vďaka udatnosti svojej telesnej stráže, ktorá ho vyložila na koňa a odviezla do blízkeho lesa.
Okolo 11.00 Heisterovi vojaci zdolali posledné odolávajúce oddiely kurucov. Bitka pri Hámroch sa skončila.
Bitka v krajine II. (dislokácia kuruckej pechoty pred bitkou podľa autobiografie J. Otlíka: rekonštrukcia na digitálnom modeli reliéfu)
Jedným z priamych účastníkov hamranskej bitky bol kniežací dvormajster Juraj Otlík. Nachádzal sa v Rákociho štábe a mohol tak sledovať jej priebeh. Ozbrojený zápas medzi kurucmi a cisárskou armádou neskôr stručne opísal vo svojej autobiografii.
Aspekt dislokácie kuruckej pechoty na bojisku pred bitkou má iba doplnkový význam pre poznanie danej historickej reality. Túto skutočnosť odrážajú strohé informácie v relevantnej literatúre. V zmysle komplexnejšej interpretácie údajov z písomného prameňa a menej známych fenoménov bitky pri Hámroch, sa pokúsim daný problém rekonštruovať na digitálnom modeli reliéfu.
K rozmiestneniu pechoty na bojovej línii uvádza Otlík nasledovné: „Naše vojsko tiež vyslali na ten kopec nad Hámorským lesom. ...pechotu oddelili od jazdy, jednu jej časť nechali v údolí, druhú časť odviedli k lesu a tretiu k hámorskému lesu. ...(palácový pluk)...regulárne stál v hámorskom lese.“ Na tomto mieste treba poznamenať, že Rákociho dvormajster sa zrejme zmieňuje iba o strede kuruckej línie, príp. o pravom (Pekriho) krídle. Pechota na ľavej strane bola totiž menej početná.
Z citátu vyplýva, že velenie tu rozdelilo pešiakov na tri časti (obr. č. 12). Prvú časť peších plukov rozmiestnili v strede bojovej línie, na zamokrenú nivu Turnianskeho potoka blízko Hámrov(?). Druhá časť pechoty bola pravdepodobne dislokovaná na pravom krídle, na svahu kotlinovej pahorkatiny v lokalite Pilcové/Dielcové (cca 275 m n. m.). Tretiu skupinu pešiakov, ktorých spomína Otlík, potenciálne tvorili hajdúsi z elitných plukov Celdera, Ňáraiho, Peréniho atď. Tieto oddiely sa pred vypuknutím prvých bojov nachádzali v okolí tzv. Hámorského lesa, ktorý stotožňujem s lokalitou Nadalky (260 – 265 m n. m.); (obr. č. 13). Palácový pluk J. Sentivániho stál v hámorskom lese neďaleko Rákociho štábu (obr. č. 12).
Obr. č. 12. Dislokácia kuruckej pechoty na bojisku podľa Otlíka – rekonštrukcia na DMR
(situácia o cca 700 – pohľad zo západo-severozápadu).
Obr. č. 13. Tzv. Hámorský les stotožňujem s lokalitou Nadalky. V týchto miestach boli pravdepodobne rozmiestnené elitné pluky kuruckej pechoty. Nadmorská výška hámorského lesa zabezpečovala dobrú prehľadnosť väčšiny bojiska. – Foto autor (2009).
Rekonštruovaná situácia naznačuje, že nielen jazdectvo, ale i pechota tvorila dôležitú zložku kuruckej bojovej línie. Pešie oddiely, rozmiestnené na dne úvalinovej doliny Turnianskeho potoka, nemohol cisársky prieskum zo svojich pozícií identifikovať. Pozorovaním počas terénneho výskumu som zistil, že dané jednotky nevideli ani dragúni, ktorí ráno 3. augusta robili prieskum bojom k výmoľu Dolnácka cesta. Ich prítomnosť na bojisku tak zrejme zostala skrytá až do kontaktu s útočiacou cisárskou jazdou. Blízky les a svahy horskej obruby kotlinovej pahorkatiny zasa znemožňovali útok nepriateľského jazdectva do tyla kurucov na pravom krídle. Dislokácia elitných jednotiek v hámorskom lese a jeho okolí (dnes lokalita Nadalky) zabezpečovala dobrú prehľadnosť bojiska s možnosťou ich potenciálneho nasadenia na najohrozenejšom úseku frontovej línie.
Záver
Správu o porážke Rákociho vojska pri Hámroch priniesli o tri dni neskôr (6. augusta 1708) kurucké noviny Mercurius Veridicus ex Hungaria (Pravdivý posol z Uhorska; obr. č. 14). Výsledok ozbrojeného zápasu medzi kurucmi a labancami sa v nich označuje ako nehoda.
Obr. č. 14. Titulná strana novín Mercurius Veridicus ex Hungaria so správou o prehratej bitke.
Zdroj:epa.oszk.hu (7.10.2014)
Nehoda? V hamranskej bitke padlo okolo 3 000 až 3 500 kuruckých vojakov, asi 600 bolo zajatých (z toho 25 dôstojníkov). Spolu s neznámym počtom dezertérov celkové straty povstalcov dosiahli cca 21 až 27%. Heister stratil okolo 200 mužov, čo predstavovalo stratu 2,3%. Jeho vojaci však získali aj bohatú korisť: všetky kurucké plukovné kanóny a mažiare (10, resp. 4 ks), trén so zásobami a strelivom, 40 až 50 zástav a dva tympany. Počas bitky vyhorela celá obec Hámry ako aj časti obcí Trenčianska Turná a Mníchova Lehota.
Pri Hámroch bola porazená kurucká armáda, ktorej Rákoci venoval značnú pozornosť i ekonomické zdroje. Pechota bola v bitke takmer úplne zničená; citeľný bol aj úbytok mužov v elitných jazdeckých jednotkách. Ako nenahraditeľné sa ukázali aj straty francúzskych vojenských poradcov, z ktorých väčšina zahynula. Niekoľko desiatok kuruckých žoldnierov prešlo po bitke do cisárskych služieb. Porážka Rákociho mala negatívny morálny dopad na morálku jeho podporovateľov z radov uhorskej šľachty i poddaných. Bitka pri Hámroch tak v zásadnej miere prispela k rýchlemu úpadku kuruckého hnutia, ktorý zavŕšila kapitulácia na Majténskom poli pri Satmári (dnes Satu Mare v Rumunsku) v r. 1711.
Štúdium krajiny bojísk a vojenskohistorických aspektov bitiek nepatrí medzi časté a diskutované témy HG prác. Táto skutočnosť zrejme súvisí s interdisciplinárnym charakterom problematiky, resp. jej špecifickým objektom a predmetom výskumu.
Článok na základe analýzy miestnej krajiny podľa starých máp, výsledkov terénneho výskumu a ich komparácie so sekundárnymi literárnymi zdrojmi načrtáva niektoré fenomény hamranskej bitky, ktoré rekonštruujem na DMR.
Aplikácia digitálneho modelu reliéfu v HG výskume predstavuje jeden z alternatívnych prístupov pri štúdiu krajiny a jej antropogénnej exploatácie. DMR použitý v článku vznikal digitalizáciou (manuálnou vektorizáciou) priamo na obrazovke počítača na podklade oskenovanej Základnej mapy SR 1 : 50 000 v prostredí programu ArcGIS 9.3. 2,5D vizualizácia DMR s mapami 1. vojenského mapovania z r. 1769/72 sa realizovala v nadstavbe programu ArcScene. Napriek tomu, že takto skonštruovaný DMR nie je presný, vyhovuje potrebám realizovaného výskumu. Všeobecné rozšírenie však bude zrejme limitovať počítačová „gramotnosť“ bádateľov využívajúcich nástroje GIS.
DMR v historickej geografii možno uplatniť nielen v základnom výskume (sídiel, historickej vegetácie záhrad a parkov, dynamiky vodných tokov) alebo v múzejnej prezentácii (interiérovej, príp. exteriérovej), ale napr. aj pri konkrétnych rozhodovacích procesoch na úrovni samospráv a vybraných orgánov štátnej správy.
Aj týmto spôsobom chcem vydať svedectvo o pohnutej dobe začiatku 18. storočia a posunúť tak odkaz vzácnej i ťažkej histórie ďalej do budúcnosti...
Lanscape in battle – battle in landscape: Military and historical-geographical aspects of the battle by Hámry (1708) and their reconstruction using a digital model of the relief
Abstract
The battle by Hámry (1708) is linked to names, events and tragedies of the fallen and the injured. The evaluation and specific maneuvers of the enemy armies have been discussed (fairly) reliably in the scholarly literature. On the other hand, only incomplete,
fragmented data about the character of the landscape of the battlefield and its unique parameters are available. This essay examines the landscape of the battlefield and other selected phenomena of the battle, which are reconstructed using a digital model of the relief.
The battle by Hámry was a military engagement between the armies of Francis II. Rákoczi and the imperial army commanded by general Siegbert Heister on August 3 1708. The evaluation and specific maneuvers by the enemy armies have been discussed (fairly) reliably in the scholarly literature. On the other hand, only incomplete, fragmented data about the character of the landscape of the battlefield are available. The same holds true, for example, for the question surrounding the dislocation of the Kuruc infantry by the military engagement. This is because most historians drew on memoirs, or autobiographies of Francis II. Rákoczi, Juraj Ottlyk and others, who first wrote down their experience, often several years after the event. Paradoxically, a great part of this information had been picked over without an accompanying historical analysis by historians (or writers from among the lay public), who dealt with the military question of the last uprising of the estates in Hungary.
The goal of the article is to study the landscape of the battlefield and the select phenomena of the battle by Hámry, which are reconstructed here using a digital model of the relief.
The following research questions were formulated in order to reach the abovementioned goal: What did the landscape, in which the battle by Hámry took place, look like? Which elements of the geo-ecological structure of the local landscape influenced or could influence the battle proceedings between the rebels and the imperial army? Where, in which places, was (at least approximately) the Kuruc infantry located?
The article is divided into eight parts (chapters). Aside from the introduction and conclusion, chapters 2 to 7 form the core of this essay. The second chapter introduces the historical context of the battle by Hámry. The third chapter analyzes the source basis and the research methodology. The fourth chapter defines the location of the battlefield (Map No. 1). The fifth part is dedicated to a military-geographical characterization of the landscape of the battlefield (Map No. 2). The sixth and seventh chapters analyze select aspects of the battle by Hámry, which I reconstruct using a digital model of the relief (Pictures No. 9–12).
The application of the digital model of the relief (DMR) in research in historical geography is one of the alternative approaches in the study of landscape and of its anthropogenic exploitation. DMR used in this essay was created via digitalization (manual vectorization) directly on the screen of the computer using a scanned Basic Map of the Slovak Republic 1: 50,000 and the ArcGIS 9.3 software. The 2.5D visualization of DMR with maps of the first military cartographic survey from 1769–1772 was created using the extension of the program ArcScene. In spite of the fact that the resulting DMR is not accurate, it meets the needs of this research. However, general adoption would probably by limited by the limits on computer “literacy” among researchers using the instruments of GIS.
The application of DMR in historical geography can be used not only in basic research (settlements, historical vegetation of gardens and parks, dynamic of rivers), or in museum presentations (of both interiors and exteriors), but also in specific decision-making processes at the level of municipalities and select offices of state administration.
Studie představuje rozšířenou verzi původního textu Bitka pri Trenčíne vo svetle starých máp a terénneho výskumu (vybrané aspekty), zveřejněného na adrese primaplana/txt/varia/chrastina-trencin-1708.html.
Ve stávající verzi byla publikována ve sborníku Historická geografie, roč. 39, 2013, č. 1, s. 21-48. ISSN 0323-0988, doplněna 82 poznámkami pod čarou.
K vojenským událostem u Trenčína podrobněji též:
SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena, eds.: Neďaleko od Trenčína... Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná – Bratislava : Obec Trenč. Turná – Vojenský historický ústav, 2008, 254 s.
- digitálně online vhu.sk/data/files/218.pdf
(Syntézy, monografie a zborníky Vojenského historického ústavu od roku 1993)
Obsah:
FRANTIŠEK JEŽÍK Slovo na úvod
VLADIMÍR SEGEŠ Vojenstvo v storočí ťaživého nepokoja
VILIAM ČIČAJ Hrady a pevnosti v období stavovských povstání očami cestovateľov
MÁRIA KOHÚTOVÁ Uhorsko před posledným stavovským povstáním
IVAN MRVA Povstanie Františka II. Rákociho
ISTVÁN CZIGÁNY „Sliezska záhada" - otázniky kuruckého ťaženia roku 1708
VOJTECH DANGL Bitka pri Trenčianskej Turnej a otázky kuruckého vojenstva
MÁRIA KOHÚTOVÁ Kurucké noviny Mercurius Veridicus ex Hungaria o bitke pri Trenčíne
KÁLMÁN MÉSZÁROS Kuruckí vojvodcovia v trenčianskej bitke
TOMÁŠ KLUBERT Siegbert Heister a Ján Pálfi - víťazi trenčianskej bitky
PETER KÓNYA Generál Juraj Ottlyk v čase po trenčianskej bitke
MÁRIA ĎURČOVÁ Denník neznámeho šlachtica - pozorovateľa z Trenčianskeho hradu
JÁN DIBALA Kurucký vojak Juraj Jánošík
JÁN DIBALA Zbrojná výroba na Slovensku počas posledného protihabsburského povstania
JÁN DIBALA Razenie núdzových mincí za povstania Františka II. Rákociho
VLASTIMIL HÁBL Trenčín a povstanie Františka II. Rákociho
MOJMÍR HLOŽA Snahy o postavenie pamätníka Františkovi II. Rákocimu
PETER VÍTEK „Švihrovská" bitka pri Vavrišove
BOŽENA ŠEĎOVÁ Posledné protihabsburské povstanie v dátumoch
MILOSLAV ČAPLOVIČ Slovo na závěr
Související příspěvky:
 |
Jan Vogeltanz: Válka o dědictví španělské 1701 – 1714 (08.12.2017 - varia) Stejnokroj korespondoval svým střihem s dobovým měšťanským nebo šlechtickým oděvem. Důstojníci ovšem již ve své adjustaci barevně a střihem respektovali vybavení mužstva, pouze dekor byl pochopitelně bohatší. Do značné míry už se prosadily základní barevné trendy typické pro jednotlivé armády i v následujících letech. Všeobecně byl zaveden třírohý klobouk, rovněž odpovídající dobové módě. Objevily se i nové charakteristické výstrojní prvky, jako granátnické čepice... |