O porážke Turka pod Viedňou roku Pána 1683
Peter Sabanoš
Naposledy upraveno: 20.05.2019
„Buď bude Európa kresťanskou, alebo nebude vôbec. Tu sa rozhodne...“
(Eugen, princ Savojský)
1.I.1683 – Samuel Oppenheimer, cisársky armádny dodávateľ , bol napriek svojej statočnej obhajobe uväznený pre podozrenie z obchodovania a dodávanie zbraní armáde Vysokej Porty.
Vo väzení bol povinný naďalej dohliadať na plnenie už predtým uzatvorených zmlúv s cisárskou armádou ktorej bol napriek svojmu uväzneniu a prebiehajúcemu súdnemu procesu nútený dodať všetok predtým dohodnutý vojenský materiál a imanie. Väznený bol do konca roka 1683. Do konca roka 1683 dodal armáde 100.000 vrhacích ručných granátov, 2.000 bômb a 100 metrických centov pušného prachu. Podporil cisársku Dunajskú flotilu svojimi ôsmimi súkromnými nákladnými loďami s 52 mužmi ako posádkou. Okrem vojenského materiálu dodal armáde i múku, strukoviny, obilniny a iný proviant. Dlžná čiastka mu bola vyplatená až v polovici marca 1684, keď mu po mnohých jeho žiadostiach bolo vyplatených 187.000 zlatých z celkového dlhu eráru voči nemu vo výške 195.000 zlatých. Podozrenie Oppenheimera s obchodovania z Turkami sa nikdy nepotvrdilo.
26.I.1683 – Cisár a kráľ Leopold I. uzatvára pre Rakúsko obranný spolok s Maximiliánom Emanuelom, kurfirstom Bavorským namierený proti Francúzsku a Vysokej Porte a ich vojenským spojencom.
31.III.1683 – Kráľ Leopold I. uzatvára spojenectvo s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, pripája sa k ním rímsky pápež Innocet IX. a benátsky dóža. Sultán Mohammed IV. vytiahol s početným tureckým vojskom z Adrianopolu a smeruje na severozápad do vnútrozemia strednej Európy.
Máj / jún 1683 – Knieža Karol V. Lotrinský bojuje s tureckými spriatelenými jednotkami uhorskej povstaleckej šľachty. V bojových stretoch s nimi dosahuje striedavé úspechy. Uhorské knieža Imrich Tekeľ žiada tureckého sultána o priamu vojenskú pomoc proti cisárskym vojskám v Uhorsku. Turecká vojska pod velením veľkovezíra Kara Mustafu vpádajú okamžite do Uhorska.
1.V.1683 – Sultán Mohamed IV. slávnostne odovzdáva veľkovezírovi Kara Mustafovi velenie armády pripravujúcej sa na útok proti Viedni sústredenej na okolí Belehradu. Jej sila dosahuje 150.000 mužov a 200 kanónov.
7.V.1683 – Slávnostná vojenská prehliadka cisárskych vojsk v blízkosti Prešporka na Moravskom poli. Kráľ Leopold I. spoločne zo svojim spojencom Maximiliánom Emanuelom, kurfirstom Bavorským sa prizerajú defilujúcim cisárskym vojskám v počte 22.000 pešiakov, 11.000 jazdcov a 56 kanónov. Vrchným veliteľom cisárskej armády je menovaný knieža Karol V. Lotrinský. Na radu a odporúčanie kapucínskeho mnícha a osobného pápežského legáta Marka d'Aviana budú na cisárske zástavy umiestnené vyobrazenia Márie – Matky Božej. Legát všetky nové zástavy požehnáva v mene pápeža. Zástavy cisárskych vojsk budú toto znamenie niesť nepretržite až do roku 1918, rakúska armáda až do roku 1938.
1.VII.1683 – Veľkovezír Kara Mustafa prekračuje Dunaj a obkľučuje uhorskú pevnosť Ráb. Nezdržiava sa však obliehaním a pokračuje priamo na Viedeň proti dunajskému prúdu.
7.VII.1683 – Asi 15.000 Tatárov prekračuje v úlohe rýchleho predvoja rieku Litava. Správy o pohybe tureckých vojsk dorážajú do Viedne.
Toho dňa navečer kráľ Leopold I. s rodinou i dvorom opúšťa mesto a presídľujú do vzdialeného Linca. Pred svojim odchodom panovník menuje Ernesta Rudigera, grófa Starhemberga vojenským veliteľom mesta. Zároveň ho dočasne odvoláva z pôsobenia v cisárskej armáde. Knieža Karol V. Lotrinský stojí neďaleko Viedne zo svojim jazdectvom.
11.VII.1683 – Hainburg, opevnené mesto v dolnom Rakúsku sa stalo obeťou tureckých hord. Mesto bolo dobyté, vydrancované, vykradnuté a naostatok zapálené. 8.492 obyvateľov bolo zabitých, zajatých a rozohnaných po celom kraji. Preživší sa do mesta viac nevrátili. V roku 1710 počítal Hainburg 1.100 obyvateľov. Tento príklad bol osudom mnohých miest a dedín počas tureckého panstva v Uhorsku a Rakúsku.
13.VII.1683 - Do Viedne vtiahlo 6.000 mužov pravidelnej cisárskej armády. Spoločne s mestskou strážou dosiahol celkový počet Viedeň brániacich síl necelých 15.000 mužov. Obranný systém sídelného miesta vrátane fortifikácii a iných obranných stavieb bol v rokoch 1656 – 1672 sčasti modernizovaný a novovybudovaný. Vojenskému veliteľovi mesta podliehal mešťanosta Ondrej von Liebenberg a viedensko-novomestský sídelný biskup Leopold, gróf Kolonič, ktorý sa do Viedne uchýlil pre strach z tureckých vojsk s celou svojou kapitulou. Vo svojej kompetencii mal biskup neskôr zaopatrovanie všetkých vecí pre zranených, chorých obrancov i obyvateľov Viedne počas obliehania. Bol známy odporca Turkov, fanatický nepriateľ protestantov. Neskôr sa stál kardinálom, márne sa pokúšal o pápežský stolec.
Dirabarkirský paša Kara Mechmet a krymský chán Murad Girai zo svojimi oddielmi začínajú obliehanie Viedenského Nového Mesta. Gróf Castelli zo svojim dragúnskym plukom a mestskou strážou odolávajú takmer dva mesiace nepriateľskej presile.
14.VII.1683 – Turecké vojsko sa objavuje pred Viedňou, začína obkľučovací manéver s cieľom odrezať mesto od vonkajšieho sveta s účelom zabránenia zásobovaniu obyvateľstva a posádky. Knieža Karol V. Lotrinský zo svojim jazdectvom ustupuje cez Leopoldstadt, ktorý ustupujúci cisárski zapaľujú. Cisárska jazda prechádza na ľavý dunajský breh. Týmto manévrom sa podarilo prekaziť turecký plán hermeticky uzavrieť a obkľúčiť Viedeň.
15.VII.1683 – Podľa tureckej vojenskej tradície náležiacej sipáhiom (tureckej elitnej ťažkej jezde, ktorej príslušníci prvej švadróny sa nazývali „Jazdci Vysokej Porty“) požiadali títo o dobrovoľné vydanie mesta Viedne a prijatie islamu obyvateľstvom i pánmi. Na zamietavé stanovisko odpovedali Osmani delostreľbou z 300 kanónov rozličných kalibrov, ktorým velil osobne hlavný veliteľ delostrelectva a ženijných jednotiek Vysokej Porty Achmed Bej, predtým kapucínsky mních a francúzsky občan. V tureckej armáde sa nachádzalo množstvo francúzskych dôstojníkov a vojenských poradcov vyslaných „najkresťanskejším kráľom“ Ľudovítom XIV., ktorí mali prispieť k akcieschopnosti a vyššej bojovo-technickej kvalite tureckých vojsk. Francúzske kráľovstvo podporovalo Vysokú Portu i priamymi dodávkami moderných strelných zbraní.
16.VII. 1683 - Hlavné cisárske sídelné mesto Viedeň je uzatvorené a obkľúčené tureckou armádou, ktorá je rozložená v polkruhu okolo mesta na línii Dunaj-Erdsberg-Rossau-Dunaj. 200.000 tureckých vojakov je ubytovaných vo viac ako 25.000 stanoch. Nepriateľské jazdecké oddiely systematicky prečesávajú krajinu na na južnom i západnom smere od Viedne. Všade na okolí povstáva obyvateľstvo proti nájazdníkom, no neúspešne. Osady, dediny, mestečká, kláštory, kostoly na okolí su vypľundrované a vyrabované. Mnohé sú úplne do tla vypálené. Starci, chorí a malé deti sú povraždení. Preživšie obyvateľstvo je Turkami vzaté do otroctva.
Skupina ľahkých tureckých jazdcov pretiahla tullnským poľom a cez Dunaj sa dostala do horného Rakúska. V Sankt Pölltene sa znenazdania zjavilo 2.000 Tatárov, ktorí okrem samotného mesta vyrabovali aj celé okolie. Na južnom smere Turci dosiahli Perchtolsdorf, Hainfeld, Altenmarkt, Heiligenkreuz a Sankt Veit. Všetky dediny stihol rovnaký osud – vyrabované, vypálené. Obyvateľstvo sčasti povraždené, zvyšok odvlečený. Len dôkladne a dômyselne opevnené mestá odrazili turecké pokusy o dobyti, pričom len nepatrná časť obyvateľstva v nich našli útočisko. Príkladmi sú kláštory Melk, Lilienfeld, Klosterneuburg, ktoré úspešne prestáli viaceré útočné pokusy Turkov.
23.VII.1683 – Prvý priamy útok tureckej armády na Hradnú baštu (Burgbastei). Obrancom sa ho podarilo úspešne odraziť. Nasledovali ďalšie útoky 25. a 27. júla.
25.VII.1683 – Viedeň je od tohto dňa úplne obkľúčená tureckými vojskami bez akéhokoľvek spojenia s vonkajším svetom. Početné pokusy cisárskych vojsk o spojenie sa s obrancami mesta končia neúspešne, poslovia sú vypátraní a zabití. Knieža Karol V. Lotrinský dostáva rozkaz k nadviazaniu a zorganizovaniu spojenia a primeraným opatreniam na jeho prevedenie. Kráľ Leopold I. karhá knieža Lotrinské za nedôslednosť.
27.VII.1683 – Prekvapivý výpad obľahnutých cisárskych z Viedne pod velením generála-strážmajstra Jána, grófa Seréniho. Vyznamenli sa uhorské oddiely. Výpad uhorských jednotiek prinútil Turkov preskupiť sily po neúspešných útokoch na Hradnú bránu. Pri akcii je gróf Seréni ranený tureckým šípom.
29.VII.1683 – Vojsko uhorských protestantských povstalcov pod velením Imricha, grófa Tekeľa bolo pri Prešporku zadržané tam ponechanými oddielmi a rozohnané cisárskymi jednotkami na sever do horných Uhier. Tým bol zmarený pôvodný Tekeľov plán prísť na pomoc tureckému vojsku obliehajúcemu Viedeň. Kara Mustafa sa sťažuje sultánovi na nedôslednosť Tekeľa a jeho veliteľov.
2.VIII.1683 – Tureckí ženisti a míneri ukladajú pod zreteľne zničené a poškodené viedenské opevnenia opakovanou delostreleckou paľbou míny a nálože, ktoré poškodzujú pevnostný systém. Nálože sú umiestnené do štôlní vedúcich zemou k základom hradieb. Myšlienku vypracovali francúzski vojenskí poradcovia. Rozhodujúci prielom sa však nepodaril. Napriek tomu sa
situácia obrancov Viedne začína zhoršovať. V meste sa navyše začína prejavovať nedostatok vody a potravín, začína infekcia úplavicou.
13.VIII.1683 – Juraj František Kolčický, uhorský zeman a Jakub Heidner, sluha kniežaťa Kounica sa v prestrojení dostávajú cez odpadovú jamu na splašky a výkaly a cez obchodný vchod v múroch Viedne dovnútra mesta, ktoré dosahujú nad ránom 17.augusta. Prinášajú veleniu mesta správu o skorej vojenskej pomoci mestu a rovnakou cestou sa navracajú zo správou o stave obyvateľstva a mesta k veleniu cisárskej armády. O výsledku ich misie je vyrozumený aj kráľ Leopold I. v Linci. Je to vôbec prvá správa, ktorú od velenia svojej armády adresne dostal po jej opustení.
16.VIII.1683 – Cisárski pod velením generála poľného strážmajstra Jána, grófa Seréniho podnikajú druhý výpad z Viedne. Výpad sa končí ťažkými stratami, gróf Seréni je ťažko zranený kopijou. Uhorské oddiely majú ťažké straty. Turecké delostrelectvo bez prestania denne ostreľuje Viedeň. Ťažké materiálne škody, straty na životoch civilného obyvateľstva i posádky Viedne.
31.VIII.1683 – Knieža Karol V. Lotrinský sa v Oberhollabrunne stretáva s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, ktorý z Poľska privádza početnú vojenskú pomoc.
Za čestných pôct ho menuje vrchným veliteľom spojených poľsko-bavorsko-cisárskych síl a súčasne ho oboznamuje zo svojim vypracovaným plánom nasadenia spojeneckých vojsk proti Viedni. Plán nasadenia poľský kráľ bez výhrad odobruje a prijíma velenie nad vojskami.
3.IX.1683 – Hradný ravelín (Burgravelin) stojaci na mieste najťažších bojov padol do rúk tureckým vojakom. Počas noci vypálili obliehaní obrancovia na turecké oddiely rakety – podľa tureckých údajov asi 30 – ktoré napáchali medzi Turkami veľa škody nehovoriac o psychologickom účinku. Položenie obrancov Viedne sa však začalo rapídne zhoršovať, potravín i munície začalo ubúdať a medzi obyvateľstvom mesta hrozil hladomor. Početné straty utrpeli aj nepretržite bojujúci obrancovia. Z pôvodne bojaschopných 15.000 mužov ostalo len 7.000 .
4.IX.1683 – Generálny útok tureckých vojsk na Leviu baštu (Lowenbastei). Po mnohohodinovom útoku bola však ubránená za cenu vysokých strát medzi obrancami. Padlo tu do 1.000 cisárskych vojakov a do 2.500 Turkov a Tatárov. Uhorské oddiely sú takmer úplne vybité.
7.IX.1683 – V priestore Tullnu sa začali zhromažďovať početné kresťanské jednotky určené k nasadeniu na Viedeň. Knieža Karol V. Lotrinský a poľský kráľ Ján III. Sobieski ho vytýčili ako zhromažďovacie miesto všetkých spojeneckých síl. Čakalo sa na príchpd bavorských vojsk, bádenských vojsk a kontingentov malých nemeckých kniežacích štátov. Pomoc organizoval i kráľ Leopold I. v tom čase sa stále nachádzajúci v Linci.
8.IX.1683 - Viedenský mešťanosta Ondrej von Lilienberg umiera na následky zranení z bojov a na úplavicu.
9.IX.1683 – Pápežský legát Marko d'Aviano v tullnskom tábore spojeneckých vojek slúži slávnostnú poľnú omšu na ktorej povedal pamätnú kázeň, ktorou silne duchovne posilnil všetkých poslucháčov. Súčasne opäť požehnal nové zástavy cisárskych vojsk na ktorých bola umiestnená na lícovej strane podobizeň Matky Božej a účastníkom omše i vojakom celej armády udelil pápežský odpustok. Navečer dosiahli vojská severné predpätie Viedenského lesa a začali sa radiť do pochodových útočných kolón dľa pripraveného a schváleného plánu.
10.IX.1683 – Na priamy rozkaz kniežaťa Karola V. Lotrinského generál Donát Heissler s malým ochranným oddielom dosiahol vrchol Kahlenbergu a dal v noci z 11.-12.septembra mestu Viedeň ohňový signál na znamenie skorého oslobodenia. Posádka Viedne počítala posledných 2.500 bojaschopných mužov. Uhorské oddiely tvorilo posledných 150 vojakov.
12.IX.1683 – O štvrtej hodine rannej slúžil v kamadulskej pustovni na Sandbergu pápežský legát Marko d'Aviano slávnostnú svätú omšu za prítomnosti všetkých vysokých veliteľov spojeneckých armád. Okolo šiestej ráno začali spojenci svoj postup v troch útočných kolónach z úbočí Leopoldsbergu a veľkého Kahlenbergu.
Ľavé krídlo zostavy tvorili cisárske jednotky pod velením kniežaťa Karola V. Lotrinského nasledované oddielmi Ľudovíta Viliama, markgrófa Bádenského v ktorého sprievode sa nachádzal vtedy 19-ročný Eugen, princ Savojský a taktiež mnohí zaslúžilí velitelia a generáli. Stred pozostával z bavorských, saských jednotiek a z kontigentov franských a švábskych území. Pravé krídlo tvorili Poliaci, ktorých jadro tvorili slávnostne ustrojení kopijníci-husári vysokého vzrastu, čiastočne obrnení. V ich strede sa nachádzal vrchný veliteľ, poľský kráľ Ján III. Sobieski.
Okolo dvanástej napoludnie sa postup ľavého krídla a časti stredovej formácie zastavil pretože Turci a Tatári sa húževnato bránili a pri Grinzingu, Heiligenstadte a Doblingu dokonca zaujali obranné postavenia. (Dnes sa v lokalite v tejto časti mesta hovori „Turecké šiance“).
Spojenci bojujúci na tomto smere museli vyčkať na jednotky pravého krídla vedené poľským kráľom nakoľko terén po ktorom sa pohybovalo pravé krídlo tvorené Poliakmi bol vďaka ich výstroji ťažko priechodný. Posádka Viedne už nemala dostatok síl na podniknutie odpútavacieho výpadu, ktorým by uľahčili spojencom a donútili tak turecké velenie presunúť sily od úpätia Kahlenbergu k mestu.
O druhej popoludní sa objavili prvé poľské oddiely nasledované hlavnými poľskými silami pod kráľom Jánom III. Sobieskim, ktorý ihneď vydal cisárskym tvoriacim doteraz ľavé krídlo rozkaz vysunúť sa napravo od ich pôvodnej pozície pred poľským príchodom. Útočiace kresťanské vojská tak utvorili polkruh v ktorom zvierali turecké oddiely, ktoré tak boli donútené presunúť sa na severozápad od mesta na miestoboja jednotky spod hradieb dovtedy útočiace na hradby. Medzi treťou a štvrtou popoludňajšou hodinou bolo o bitke rozhodnuté. Turecké oddiely po veľkom poľskom útoku poľských kopijníkov-husárov začali utekať k mestu.
Velenie mesteskej posádky zorganizovalo posledných bojaschopných mužov a zo Škótskej brány (Schottentor) podnikla výpad na utekajúcich Turkov čo len viac prispelo k rýchlo sa šíriacej panike v radoch obliehateľov. Na čele útočiacich cisárskych boli poslední bojaschopní uhorskí obrancovia. Poľský kráľ Ján III. Sobieski ako prvý vstúpil do opusteného stanu hlavného veliteľa Turkov, veľkovezíra Kara Mustafu. Jeho vojaci našli v tureckom tábore bohatú korisť. Napriek úteku Turkov nechal knieža Karol V. Lotrinský a veliteľ ríšskych vojsk Juraj Fridrich, knieža Waldeck počas noci stáť svoje jednotky v bitevnej zostave pretože obava z možného tureckého protiútoku bola namieste.
Ďalší deň ukázal výsledky dosiahnutého víťazstva : 10.000 padlých Turkov, Tatárov a ich spojencov, korisť 300 kanónov rôznych kalibrov, a 15.000 stanov, početné množstvo zbraní, materiálu a vojenského imania pozahadzovaného utekajúcimi Osmanmi skončilo v rukách spojencov. Zvlášť boli cenené trofeje v podobe tureckých zástav, štandárd a poľných znamení. Spojenci mali do 2.000 mŕtvych – medzi nimi cisárskeho generála de Souchésa, úspešného veliteľa v pobielohorských ťaženiach a poľského veliteľa jazdy, Stanislava, kniežaťa Potockého.
Padli viacerí významní poľskí jazdeckí velitelia nižších hodností. Tisícky obyčajných ľudí uniklo svojmu smutnému osudu otrokov, avšak 6.000 mužov, 11.000 žien, 14.000 dievčat a do 50.000 detí bolo Turkami odvlečených do otroctva počas obliehania Viedne, predovšetkým z územia dolného Rakúska no i z horného Rakúska a časti Štajerska. Samotná Viedeň bola na 40 % zničená, pevnostný systém bol veľmi silno poškodený. Bolo len otázkou hodín kedy sa Turkom podarí rozhodujúci prielom.
13.IX.1683 – Poľský kráľ Ján III. Sobieski vtiahol cez Škótsku bránu do mesta, obyvateľstvom bol búrlivo oslavovaný. S ním sa nachádza Maximilián Emanuel, kurfirst Bavorský. Poľský kráľ nečakal na príchod kráľa Leopolda I., ktorý sa hneď po správe o porážke Turkov odobral do Viedne a tou dobou sa nachádzal pri Kremži (Krems).
Pápežský legát Marko d'Aviano slúži ďakovnú svätú omšu v kostole Augustiniánov a v kapucínskom kostole na Novom trhu.
14.IX.1683 – V smere od Kremže prichádza k Viedni kráľ Leopold I., v doprovode nemeckých ríšskych kniežat prechádza bitevným poľom pričom sa podrobne necháva informovať o priebehu bojov. Cez Pivničnú bránu (Stubentor) vchádza do mesta kde kardinál Kolonič slúži v Dóme sv.Štefana ďakovnú svätú omšu.
15.IX.1683 – Vzájomné stretnutie kráľa Leopolda I. a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho v Schwechate pred spoločnou veľkou vojenskou prehliadkou ku ktorej nastúpila celá spojenecká armáda od Viedne.
Snáď došli k priateľskému zvítaniu oboch spojeneckých panovníkov pretože kráľ Leopold I. dával najavo svoju nespokojnosť zo samovoľným a samostatným vjazdom poľského kráľa a bavorského kurfirsta. Leopold nástojil na spoločnom slávnostnom vjazde, ktorý túžobne očakával.
16.IX.1683 – Poľský kráľ Ján III. Sobieski odovzdáva čestne hlavné velenie kniežaťu Karolovi V. Lotrinskému. Napriek všeobecnému očakávaniu a diplomatickým schopnostiam kniežaťa Lotrinského nedošlo k porozumeniu medzi kráľmi Leopoldom a Jánom.
18.IX.1683 – Knieža Karol V. Lotrinský začína s jemu podriadenými cisárskymi oddielmi a ríšskymi kontingentmi prenasledovanie ustupujúcich Turkov unikajúcim popri dunajskom toku na územie Uhorska na prešporskom smere. Podporujú ho poľské vojská presúvajúce sa v druhom slede.
7.X.1683 – Poľské vojská sa nachádzajú v úlohe predvoja, pre Prešporkom sa od cisárskych odpájajú a po toku Dunaja prenasledujú Turkov. 5.000 jazdcov pod priamym velením Jána III. Sobieskeho je pri Parkáni (dnes Štúrovo) drvivo porazené tureckou presilou. Ústup poľského predvoja k hlavným silám cisárskych. Kráľ Leopold I. tvrdo kritizuje poľského kráľa i knieža Lotrinské za ich ľahkomyseľnosť.
9.X.1683 – Spoločné víťazstvo cisársko-poľských vojsk nad Vysokou Portou v druhej bitke pri Parkáni. Dobytie zámockej pevnosti vďaka vojenskému dôvtipu a umeniu Ľudovíta Viliama, markgrófa Bádenského, ktorého z koní zosadnuvší dragúni v úlohe pechoty rozhodujú bitku.
25.X.1683 – Armádu posilňujú novosformované uhorské oddiely. Po útoku spojencov padá Ostrihom. Bavorská pechota a k vojsku poľského kráľa pridelený brandenburský zbor svojim útokom rozhodli o víťazstve. 27.októbra padá ostrihomská pevnosť, Turci sú na úteku k Budínu prenasledovaní uhorskými jednotkami, vzdávajúci sa tureckí vojaci sú povraždení. Vysoké straty Turkov. Turecký cestovateľ Evilja Čelebi písal už dávnejšie o „divých uhorskch ďauroch“.
Správa o víťazstve pri Ostrihome je odoslaná do Ríma. Keď sa pápež dozvie o znovudobytí arcibiskupského sídla, vo vatikánskom Chráme sv.Petra osobne celebruje slávnostné „Te Deum“.
November 1683 – Poľský kráľ Ján III. Sobieski vtiahol zo svojim vojskom do horného Uhorska a utáboril sa na línii Trnava – Sereď. Disciplína jeho vojska klesala pretože plán, ktorý si sľuboval od spojenectva s kráľom Leopoldom I. – očakával totiž uhorskú kráľovskú korunu ako odmenu za záchranu cisárskeho sídelného mesta- sa viac vzďaľoval. Uhorská šľachta nábožensky rozdelená a politicky nejednotná ho nepodporila. Tekeľovo uhorské evanjelické stavovské povstanie sa ocitlo izolované a spelo k svojej porážke. Poľskí vojaci sa ústami svojich veliteľov slovami kráľovi tlmočenými odmietli podieľať na boji za im cudzie habsburské záujmy.
Po správach o nepokojoch na východnej hranici poľského kráľovstva iniciovaných cárskym Ruskom sa kráľ rozhodol pre okamžitý návrat s vojskom do vlasti. V priebehu decembra prešiel zasnežené Karpaty na severnej hranici Uhorska. Knieža Karol V. Lotrinský v zadunajsku uložil vojsko do zimných táborov. Vrchné velenie prevzal kráľ Leopold I. .
25.XII.1683 - Po návrate do Istanbulu a vypočutí u sultána Mohameda IV. bol veľkovezír Kara Mustafa za svoje porážky pod Viedňou, pri Parkáni a Ostrihome - napriek skutočnosti že bol druhý po sultánovi najmocnejší muž v ríši a jeho švagor – uškrtený na jeho príkaz zlatou šnúrou. Jeho telo bolo v Istanbule verejne vystavené s nápisom viny a jeho neúspechoch. Podobne pochodil i veliteľ Ostrihomu, paša Ibrahim – toho však napichli na kôl.
Venovené pamiatke Viktora Nováka, krstného otca mojej mamy. Bez jeho rozhovorov so mnou v mojom detstve o histórii by tieto riadky nevznikli ani nič čo som o nej kedy o histórii napísal. (PeS)
Související příspěvky:
Jan Vogeltanz: Adjustace evropských armád v letech 1650 až 1700 - 1/2
Jan Vogeltanz: Adjustace evropských armád v letech 1650 až 1700 - 2/2