Rakúske kresadlové pušky a pištole systému M 1798 „Unterberger“
Dušan Špirko
Naposledy upraveno: 08.03.2024
Na podujatiach „oživenej histórie“ sa v rukách aktérov predstavujúcich vojakov bývalého rakúskeho mocnárstva objavujú v drvivej väčšine repliky zbraní známych ako „Rakúska kresadlová puška vz. 1798“. Nasledujúci článok v krátkosti popisuje históriu a technické parametre tejto zbrane.
V rokoch 1792-1815 viedlo Rakúsko zdĺhavé „Francúzske vojny“. Spr voti proti revolučným a republikánskym vojskám, neskôr – od roku 1796 – bol ich kľúčovou postavou Napoleon Bonaparte (obdobie známe aj ako „Napoleonské vojny“).
Hlavnou zbraňou pechoty tej doby boli dlhé predovky (kalibru od 16,5 do 20 mm) s hladkým vývrtom a takmer bez výnimky vybavené francúzskym kresadlovým zámkom. Od konca 17. storočia až do francúzskych vojen sa v pešom boji kládol dôraz na masové nasadenie strelcov a rýchlosť streľby. Kresadlová puška umožňovala dobre vycvičenému vojakovi vystreliť 2-3 razy za minútu. V boji sa používala lineárna taktika s tzv. „rýchlopaľbou“. Bojovalo sa v širokých líniách, aby bolo v činnosti čo najviac pušiek. Strelecká línia mala zvyčajne tri rady strelcov. Najintenzív nejšia rýchlopaľba sa dosahovala vtedy, keď predné dva rady striedavo strieľali a tretí nabíjal.
Strieľalo sa tzv. „valivými“ salvami sprava doľava postupne po čatách alebo po rotách. O presnosti sa však nedalo veľmi hovoriť, nahrádzala ju hustota paľby. Účinná streľba sa viedla na vzdialenosť 200-300 krokov. Guľky sa asi po 250 krokoch (190 m) odrážali od zeme a ešte 2-3 razy poskočili do vzdialenosti 400-500 krokov (300-350 m). Pri streľbe salvami mnoho vojakov zasahovali práve odrazené guľky. Aby sa nestrácal čas, mierilo sa len letmo do výšky opaskov nepriateľov. Istejšie zásahy umožňovali kratšie pušky jágrov a ostrostrelcov s dráž kovanou hlavňou, ktoré mali dostatočnú presnosť i dostrel (do 1000 krokov – 750 m).
Strelecká línia dokázala vyvinúť na tú dobu pomerne vysokú hustotu paľby, bola však ťažkopádna pri manévroch. V členitom teréne sa neľahko udržiavala, rozpadala sa a účinok streľby bol potom problematický. Navyše výcvik v lineárnej taktike i v zručnosti rýchlopaľby bol pomerne náročný a dlhý.
Habsburských vojakov viedli do Francúzskych vojen dôstojníci, ktorý sa ortodoxne pridržiavali líniovej taktiky s rýchlopaľbou. Francúzi, bojujúci v zdanlivo nepravidelných húfoch, ich dokonale zaskočili. Šikovne využívajúc terén, prekvapovali Rakúšanov účinnou paľbou z vynikajúcich pušiek M 1777 a razantnými bodákovými útokmi.
Revoluční vojaci našli spôsob ako eliminovať svoj nedostatočný výcvik novou taktikou. Bojovali v užších a hlbších kolónach, ktoré boli vhodnejšie pre manévrový boj, nerozpadali sa na terénnych nerovnostiach, naopak, mohli ich využívať, kryť sa za nimi pred rozptýlenou paľbou streleckých línií. Pohotovejšie prechádzali do iných tvarov (do streleckej línie, do karé atď.) a najmä – mohli sa v okamihu vrhnúť do masívneho útoku na bodák.
Rakúske velenie ohromilo, ako rýchlopaľba prakticky cez noc stratila význam a dlho sa nedokázalo vyrovnať s novou taktikou. Cisársko-kráľovské armády, až na malé výnimky, šli od porážky k porážke. Vo svojom prvom ťažení do Talianska v roku 1796, 27-ročný Napoleon Bonaparte, vtedy ešte generál republiky, priam zosmiešnil celú skostnatenú rakúsku generalitu. Uštedril jej niekoľko katastrofálnych porážok a donútil Rakúsko prijať potupný mier v Campo-Formiu.
Vzápätí po vojne z roku 1796 rakúske velenie usilovne hľadalo cesty ako zvýšiť bojaschopnosť svojich armád. Za jednu z prvých úloh si vytýčilo modernizáciu výzbroje. Najmä pechota bola vyzbrojená puškami, ktoré sa v porovnaní z francúzskou vz. 1777 ukázali ako zastarané. Situáciu komplikovala aj skutočnosť, že nezriedka bola jedna pešia rota vyzbrojená až troma vzormi pušiek (paradoxne následkom niekoľkých predchádzajúcich pokusov o zjednotenie výzbroje).
Starší typ francúzskeho kresadlového zámku s „labutím krkom“
Naproti tomu francúzska armáda používala jednotný zbraňový systém pochádzajúci ešte z čias kráľovského režimu. Išlo o niekoľko typov pušiek unifikovaného radu s jednotným kresadlovým zámkom vz. 1777, preto sa všetky označovali tiež ako M (modèle) 1777. Boli to: pechotná puška (fusil d’infanterie, projekt z 26. 2. 1777), dlhá dragúnska karabína (fusil de dragon, projekt z 12. 4. 1778), zmenšená kadetská puška, pôvodne puška šľachtických kadetov (fusil de cadet-gentill homme, projekt z 13. 2. 1779), delostrelecká puška (fusil d‘artillerie, projekt z 12. 7. 1782), krátka jazdecká karabína (mousqueton de cavalerie, projekt z 12. 4. 1789) a námornícka puška (fusil de marine).
Pušky M 1777 navrhol známy M. de Gribeauval na základe modelov M 1763 „Mousquet léger“ či M 1766 „Charleville“. Hlavným technickým vylepšením ich zámku bola konštrukcia kohútika. U starších zámkov mal tvar tzv. „labutieho krku“, ktorý sa však často lámal. Francúzi opatrili kohútik nového zámku ešte jedným krčkom umiestneným oproti pôvodnému. Medzi nimi sa nachádzal odľahčovací otvor v podobe srdca, ktorý aj dostal názov „kohútie srdce“. Podpera čeľustí kohútika sa tak zdvojnásobila a francúzske pušky v mechanickej spoľahlivosti predčili ostatné.
Pušky M 1777 mali o niečo menší kaliber ako vtedajšie rakúske zbrane, boli aj o čosi subtílnejšie a vhodnejšie pre manévrový boj. Keďže pri streľbe salvami na mierení veľmi nezá ležalo, mali pechotné pušky redukované mieridlá – len mušku na prednej objímke. V prípade potreby si strelec vytváral provizórny cieľnik medzerou medzi vztýčeným palcom ľavej ruky a kohútikom.
Poľný zbrojmajster Unterberger
Rakúšania zostavili po vojne z roku 1796 zbrojnú komisiu, ktorej predsedal poľný zbrojmajster (Feldzeugmeister) Unterberger. Komisia rozpracovala detailný projekt nových ručných strelných zbraní, ktorý schválila c. k. dvorská vojenská rada zároveň s výstrojnými predpismi 26. októbra 1798.
Než prejdeme k charakteristike projektu, objasníme si v krátkosti zásady určovania kalibru ručných strelných zbraní vo vtedajšej dobe.
Východiskom bola hmotnosť olovenej guľky udávaná v Rakúsku vo štvrtinách lótu, napr. kaliber 5/4 (1,25) lótu, kaliber 6/4 (1,5) lótu atď. (1 lót bolo 17,5 g; 32 lótov dávalo viedenskú libru, t.j. 560 g). Guľky toho istého kalibru, mali však často rozdielne hmotnosti. Kaliber totiž určoval skôr hmotnostný interval. Pod 5/4 lótový kaliber sa zaraďovali guľky s hmotnosťou od 1,25 do 1,5 lótu, pod 6/4 kaliber guľky s hmotnosťou od 1,5 do 1,75 lótu atď.
Podľa priemeru guľky istej hmotnosti sa potom určoval kaliber hlavne. Bol však vždy o niečo väčší ako priemer strely, pretože sa počítalo s toleranciou, jednak pre tesnenie, jednak preto, aby guľka nekládla pri nabíjaní spredu priveľký odpor. (Ďaľšie miery použité v texte: krok – 755 mm; viedenský palec, cól – 26,34 mm.)
Unterbergerova komisia navrhla nasledujúce základné konštrukčné princípy nových zbraní, pričom neskrývala inšpiráciu francúzskym vzorom 1777:
1. Zmenšenie kalibru guľky z 1,5 (v skutočnosti 1,51 lóta, t.j. 26,5 g) na 1,25 lóta. Nebol však totožný so starším 1,25 lótovým kalibrom (1,46 lóta, t.j. 25,6 g) jazdeckého „štucu” M 1789, ktorý dával 21 guliek z viedenskej libry olova. Guliek nového kalibru sa odlievalo 23 kusov z libry a skutočná hmotnosť guľky s priemerom 15,8 (uvádza sa aj 15,92) mm činila cca 1,42 lóta, t.j. 24,53 g. Kaliber hlavne sa zmenšil na 17,58 mm a mal sa zavádzať predovšetkým v pechote a jazde. Niektorým delostreleckým a mínerskym zbraniam ponechali jednolótový (cca 15 mm) kaliber.
2. Pre všetky ručné strelné zbrane mal platiť princíp – jednotný kresadlový zámok! Nový zámok mal byť oproti starším o čosi menej opracovaný, neleštený. Kohútik mal už spomínané „kohútie srdce“ (Hahnenherz). Panvička bola mosadzná s dvojito uloženou ma sívnou ocieľkou. Celá batéria (panvička s ocieľkou a pružinou) sa mala dať vymeniť. Všetky súčiastky zámku, okrem panvičky, mali byť z ocele.
Zámok M 1798 s „kohútim srdcom“
3. Leštené hlavne mali mať formu jednoduchého kužeľa, s výnimkou tzv. „štucov“ – krátkych pušiek s drážkovaným vývrtom a hranatou hlavňou pre ostrostrelcov a jágrov. Zospodu dnovej skrutky hlavne mala vyčnievať ostroha spojená inou skrutkou skrz pažbu s prednou lištou spúšťového oblúčika. Mala slúžiť aj ako zarážka nabijaka. Zápalný kanálik, vŕtaný vpravo kolmo na os hlavne, bol mierne kónický (na rozdiel od valcovitého na francúzskej puške), rozšírený smerom do hlavne s priemerom od cca 2 mm na vonkajšej strane do 4 mm na vnútornej strane. Kanálik sa používaním mohol smerom von postupne rozširovať (prepaľovať). Tolerančný limit prepálenia zápalného kanálika na vonkajšej strane bol stanovený na 3,9 mm. Potom sa mal za skrutkovávať a nanovo vŕtať.
4. Súprava (objímky, spúšťový oblúčik, zámková protidoska a pätka pažby) mala byť celá z mosadze a držať sa tvaru francúzskej pušky vz. 1777 (nakoniec sa však mierne líšila, najmä predná objímka). V roku 1807 vyšiel predpis používať oceľovú súpravu, ale tento príkaz dvorskej vojenskej rady nevstúpil dôsledne do platnosti kým žil Unterberger, horlivý stúpenec mosadze. Napríklad pušky vyrábané v Brescii a okolí si podržali mosadzné súpravy a orechové pažby až do jeho smrti v roku 1818. Líšili sa tak od pušiek ostatných výrobcov, ktoré mali na čierno lakované pažby z bukového, javorového alebo gaštanového dreva
Pušková a zbrojná komisia normovala podľa vyššie uvedených zásad armádne ručné strelné zbrane, ktoré sa po schválení označovali M (Müster) 1798 a podľa predsedu zbrojnej komisie sú známe i ako zbrane systému „Unterberger“. Ich jednotiacim prvkom bol kresad lový zámok M 1798, u niektorých zbraní zväčšený alebo zmenšený.
Zbrane priamo vytvorené ako systém M 1798:
1. Pechotná puška M 1798 (Infanterie-Gewehr M 1798) pre radovú, ľahkú i pohraničnú pechotu.
2. Dlhá dragúnska karabína M 1798 (Langer Karabiner M 1798 für Dragoner).
3. Krátka karabína M 1798 pre husárov a švališérov – ľahkú jazdu (Kurzer Karabiner M 1798 für Hussaren und Cheveaux-légers).
4. Jazdecký štuc M 1798 pre jazdných strelcov (Cavallerie-Stutzen M 1798 für die Schützen der Cavallerie).
5. Jazdecká pištoľ M 1798 (Cavallerie-Pistole M 1798).
Zbrane skonštruované skôr, ale vybavované nanovo prvkami systému M 1798:
6. Kozlica – „dvojštuc“, pre pohraničných ostrostrelcov M 1795 (Doppelstutzen für Gren zenscharfschützen M 1795)
7. Jágerský štuc M 1795 (Jägerstutzen M 1795)
Neskôr zostrojené zbrane s prvkami systému Unterberger:
8. Kadetská puška (Kadettengewehr) od roku 1800.
9. Jágerská karabína M 1807 (Jäger-Carabiner M 1807).
10. Pištoľ dôstojníkov pechoty z roku 1809 (Infanterie-Officiers-Pistole vom Jahre 1809).
11. Delostrelecká puška M 1815 (Artillerie-Gewehr M 1815)
12. Ženijno-mostárska puška M 1815 (Sapeur-Pontonier-Gewehr M 1815).
13. Mínerska a delostrelecká pištoľ z roku 1824 (Mineur-Artillerie-Pistole vom Jahre 1824).
Z uvedených zbraní si priblížime len tie, ktoré sa priamo týkajú obdobia napoleonských vojen.
Pechotné zbrane systému „Unterberger“
Pechotná puška M 1798 mala leštenú hlaveň dlhú cca 42,5 viedenských palcov (1117-1120 mm), s hladkým vývrtom 17,58 mm. Mala tvar jednoduchého kužeľa s vonkajším priemerom 21 mm pri ústí a 32,5 mm pri dne. Vyrábali ju z kvalitnej uhlíkovej ocele. Hlaveň nemala mieridlá. Muška bola na druhom prstenci prednej objímky. Na spodnej strane prednej objímky sa nachádzal aj zásuvný otvor pre nabijak v tvare pololievika.
Železný nabijak bol oproti starším o čosi ľahší a kratší. Mal tvar dvoch nerovnako dlhých pretiahnutých kužeľov zužujúcich sa smerom k sebe. Rozšírený koniec dlhšieho dolného kužeľa slúžil ako hlavica pri zasúvaní a „zatĺkaní“ náboja do hlavne a kratší horný kužeľ mal na konci po obvode dve drážky, na ktoré sa uväzovali alebo upínali čistiace pomôcky (podľa toho sa tento nabijak nemusel pri nabíjaní otáčat?!). Nabijak istila proti vypadnutiu listová pružinka.
Pechotná puška M 1798
Zbraň bez bodáka bola dlhá 57 viedenských palcov (1501 mm). Hmotnosť pušky s pažbou z čierno lakovaného bukového dreva a s mosadznou súpravou činila 4,8 kg, so železnou súpravou (známej aj ako M 1807) 4,6 kg. Dávka strelného prachu mala hmotnosť 12 g a podsypka (prach na panvičke) cca 1 g. Pušku s pažbou z orechového dreva prírodnej farby s mosadznou súpravou používali najmä granátnické divizióny peších plukov.
K puške M 1798 prináležal tuľajkový bodák. Unterberger pôvodne navrhol upevnenie bodáka na hlaveň uzamykacím prstencom, podobne ako na francúzskej puške vz. 1777. Tento typ bodáka sa aj označoval ako „bodák M 1798“. Vtedajšia úroveň techniky v Rakúsku však ne umožňovala tak presné spracovanie, aby rôzne nepravidelnosti neprekážali pri upevňovaní, čo sa hrdzou ešte zhoršovalo. Preto už nasledujúci rok prišiel do výzbroje „bodák M 1799“. Nemal uzamykací prstenec, ale na dolnom konci jednoduchej tuľajky bol umiestnený špirálovitý výstredník, ktorého najširšia časť s ozubom sa natáčala na odpružený háčik pod hlavňou. Bodák mal štvorhrannú čepeľ s dĺžkou 17,5 palca (461 mm). Celková dĺžka bodáka bola cca 21 palcov (555 mm) a jeho hmotnosť predstavovala 350 g. Puška s nasadeným bodákom me rala 75 palcov (1976 mm) a mala hmotnosť 5,15 kg, so železnou súpravou 4,95 kg. Jej dĺžka pos kytovala dostatočnú možnosť obrany proti jazde a výhodu pri útoku na bodák.
Bodák M 1799
Zbrane systému M 1798 boli na svoju dobu kvalitné a dobre spracované. V spoľahlivosti predčili svoj francúzsky vzor a predstavovali v tomto smere vrchol medzi vojenskými kresadlovými puškami (údajne len jedno zlyhanie na 60 výstrelov!). Balistické vlastnosti pechotnej pušky M 1798 boli obdobné ako u francúzskej vz. 1777. Maximálny dostrel pri zdvihu hlavne 43° bol 1300 krokov (asi 1000 m), vodorovný dostrel 400 krokov (300 m).
Hraničiarska kozlica (Doppelstutzen) M 1795 sa líšila od svojej predchodkyne z roku 1768 jednoduchou súpravou a od roku 1798 „plochými“ (flaches) Unterbergerovými zámkami (mali na plocho zbrúsenú dosku i kohútik). Horná hlaveň mala sedemdrážkový vývrt pre „istý zásah“, dolná hladký pre „skákavú strelu“. Každá hlaveň mala svoj zámok. Obe mali jednolótový (14,8 mm) kaliber a dĺžku 665 mm. Celá zbraň merala 1050 mm a vážila 5,25 kg. Kozlica mala orechovú pažbu s mosadznou súpra vou. Železný nabijak visel na popruhu transportného vaku, v ktorom sa puška nosila spolu s nábojmi a streleckými potrebami.
Staršia verzia kozlice bola prvou zbraňou zvláštnych ostrostreleckých diviziónov pohraničných peších plukov (hraničiarska pechota – Grenzen-Infanterie), vytvorených pôvodne na ochranu tzv. „vojenskej hranice“ s Tureckom. Hraničiarski ostrostrelci nenosili bodák, ale 2,53 m dlhú kopiju z bukového dreva s oceľovým hrotom a pätkou (tiež zahrotenou). Vážila 2 kg. Na násade mala tri železné oká nad sebou, do ktorých sa podľa výšky strelca nastokával hák na oporu pri výstrele. Kopija slúžila aj ako útočná zbraň. Okrem nej boli vyzbrojení ešte „streleckou šabľou“.
Kombinácia presnej pušky a dlhej kopije sa ukázala v mnohých prípadoch natoľko účinná, že v roku 1810 v Rakúsku podrobne rozpracovávali projekt vyzbrojiť celú pechotu vyľahčenou krátkou puškou a podobnou kopijou! Po francúzskych vojnách sa však kozlice prestali používať. Časť týchto zbraní sa vyrábala aj v Bratislave.
Hraničiarska kozlica M 1795
Jágerský štuc z roku 1795. Nový jágerský štuc s „plochým“ zámkom M 1798 si podržal 7-drážkový vývrt hlavne. Okolo nábojovej komory bol vývrt o niečo širší a závit dnovej skrutky výrazne hlbší. Kaliber zostal jednolótový (hlaveň 14,5 mm, guľka 14,2 mm). Celá zbraň bola dlhá 1052 mm (osem hranná hlaveň 660 mm) s hmotnosťou 3,8 kg.
Jágerský štuc M 1795
Popri štuci nosili rakúski jágri ešte veľký tesák, a to temer až do roku 1812. Od roku 1796 ho postupne nahrádzal tzv. „mečový“ alebo „sečný“ bodák (Haubajonett). So širokou mečovou čepeľou, dlhou 670-700 mm, meral 800-810 mm. Pažbu „štuca“ pri ústí hlavne kvôli tomu skrátili a vyčnievajúcu časť hlavne (110 mm) zaoblili na uchytenie tuľajky bodáka s uzamykacím prstencom.
Mečový (sečný) bodák M 1796
Od roku 1799 zaviedli bodák s výstredníkom, podobne ako na pechotnej puške. Hlaveň mala mušku a pevný cieľnik s jednou klapkou. Orechová pažba so zá suvkou a lícnicou niesla mosadznú súpravu, ale bez objímok. Nový „plochý“ zámok M 1798 bol oproti pechotnej puške o čosi menší a nabijak s drevenou hruškou sa nosil na popruhu patróntašky. Od roku 1807 zaviedli čiernené hlavne a cieľnik s dvoma klapkami.
Jágerská karabína M 1807. Pri zostavovaní jágerských práporov obdržala štuce len tretina mužstva, tzv. jágri „tretieho radu“ (podľa predpisového postavenia v streleckej línii). Ostatní dostali vyľahčené a skrátené pušky s hladkým vývrtom, od roku 1807 s 1,25 lótovým (17,58 mm) kalibrom, odvodené od pechotných pušiek M 1798, ale s „plochým“ zámkom, ktoré nosili po jágersky zavesené dolu hlavňou na pravom pleci. Čiernené hlavne, dlhé 848 mm, mali pevný cieľnik s dvoma klapkami. Muška, pôvodne umiestená na prvom prstenci prednej objímky, sa od roku 1828 presťahovala na hlaveň. Orechové pažby s mosadznou súpravou mali na hlavici lícnicu. Valcovitý nabijak s gombíkovitou zatĺkacou hlavicou sa zasúval pod hlaveň. Karabína vážila 3,8 kg a s bodákom, obdobným ako na pechotnej puške, 4,1 kg. Zbraň bez bodáka me rala 1230 mm.
Jágerská karabína M 1807
Pištoľ dôstojníkov pechoty z roku 1809. Od roku 1802 sa dôstojníkom pechoty predpisovala v prípade vojny pištoľ. Mali ju nosiť v puzdre z čiernej kože na semišovom popruhu. Konštrukčný vzor tejto zbrane sa však objavil až v roku 1809. Mala hlaveň kalibru 17,58 mm (uvádza sa i 15,5 mm) dlhú 185 mm, s mosadznou muškou, zmenšený „plochý“ zámok M 1798 a orechovú pažbu s mosadznou súpravou. Celá zbraň merala 332 mm s vážila 0,78 kg.
Dôstojnícka pištoľ M 1809
Jazdecké ručné strelné zbrane radu M 1798
Dlhá dragúnska karabína M 1798, pôvodne projektovaná s bodákom (zrušili ho v roku 1799), mala zhodnú konštrukciu s pechotnou puškou M 1798. Bola však dlhá len 1235 mm (hlaveň 850 mm) a vážila 3,25 kg. „Plochý“ zámok M 1798 mal kohútik vzadu zrezaný, opatrený ozubom. Za ním bola na zámkovej doske pripevnená háková poistka (Sperrhaken, Hakensicherung), ktorá istila kohútik v pohotovostnej polohe a umožňovala strieľať „bez prípravy“.
„Plochý“ zámok M 1798 jazdeckých zbraní s poistným hákom
Zbraň mala mosadznú súpravu, s výnimkou tretej železnej objímky, na ktorej bola prikovaná tzv. „jazdecká tyčka“ (Reitstangel), ohnutá doľava a dozadu pozdĺž ľavého boku pažby. Jej druhý koniec sa pomocou zámkovej skrutky pripevňoval na zámkovú protidosku. Tyčka slúžila ako úchytka na široký popruh, na ktorom nosil jazdec pušku cez prsia, alebo sa pomo cou nej zbraň vešala na sedlo. Nabijak opatrený zatĺkacou hlavicou, pôvodne upevnený na puške obvyklým spôsobom pod hlavňou, doznal v roku 1815 niekoľko malých zmien a vešal sa potom podobne ako nabijak jágerského štucu na popruh patróntašky.
Dragúnska karabína M 1798
Krátka husárska karabína M 1798 bola celopažbená, mala ten istý zámok ako dragúnska karabína, vrátane hákovej poistky, a – okrem druhej objímky – mosadznú súpravu. Z dvoch objímok, predná bola mosadzná, opatrená muškou, druhá železná s jazdeckou tyčkou trochu iného tvaru než na dlhej karabíne. Nabijak sa nenosil, ako predtým, na chlopni patróntašky, lež na jej popruhu a používal sa zároveň aj pre pištoľ. Ak bol jazdec vyzbrojený iba pištoľou (poddôstojníci, kyrysníci a pod.), nosil nabijak, ako predtým, v koženom puzdre zavesenom na koženom pútku na chlopni patróntašky. Dĺžka celej zbrane bola 845 mm (hlaveň 470 mm), vážila 2,45 kg. Krátka husárska karabína z roku 1815 mala kratšiu hlaveň a celá zbraň bola dlhá iba 765 mm.
Husárska karabína M 1798
Jazdecký štuc M 1798 sa veľmi podobal na svojho predchodcu z roku 1789, dostal však hlaveň s osemdrážkovým vývrtom (pôvodná mala 7 drážok a „starý“ 1,25 lótový kaliber) a o niečo zväčšený Unterbergrov zámok. Bol celopažbený, na hlavici pažby sa nachádzala zá suvka a lícnica. Osemhranná hlaveň niesla pevný cieľnik a mosadznú mušku. Zbraň vážila 2,5 kg a dosahovala dĺžku 690 mm.
Jazdecký štuc M 1798
Jazdecká pišťoľ M 1798 mala „plochý“ zámok M 1798 bez hákovej poistky, pažbu z orechového dreva, jednu mosadznú objímku, ktorá mala podobný tvar ako na krátkej karabíne, muška však bola navarená na jej prvom prstenci. Pištoľ bola dlhá 419 mm a mala hmotnosť 1,2 kg. Novšia obmena M 1798/28 dostala zaoblený zámok ako na pechotnej puške (dĺžka 423 mm, hmotnosť 1,4 kg).
Jazdecká pištoľ M 1798
Všetky spomínané jazdecké zbrane mali „nový“ 1,25 lótový kaliber (17,58 mm).
Rakúska armáda dostávala od roku 1798 ručné strelné zbrane, ktoré sa svojou kvalitou a bojovými hodnotami viac ako vyrovnali francúzskym. Postupne, i keď pomaly, sa dôstojnícky zbor oboznamoval s novou a účinnou taktikou Francúzov a učil sa ju zvládať. V roku 1806 prijala dvorská vojenská rada nové výcvikové a služobné predpisy. Ich hlavným iniciátorom bol brat vládnúceho cisára Františka, generalissimus arcivojvoda Karol. Podporovala ho nová generácia dôstojníkov, ktorá zažila potupné porážky pod vedením neschopných a nepoučiteľ ných poľných zbrojmajstrov a maršálov. Obdivovali a študovali francúzske a najmä Napoleonove vojenské umenie. Po dlhom rade nepretržitých víťazstiev to boli práve rakúske vojská, ktoré prinútili Napoleona po prvý krát v jeho kariére pocítiť trpkú chuť po rážky pri Aspern v roku 1809.
Literatura:
DOLLECZEK, A.: Monographie der k. u. k. österr.-ung. Blanken und Handfeuer-Waffen. Wien 1895.
GABRIEL, E.: Die Hand- und Faustfeuerwaffen der habsburgischen Heere, Wien 1990.
ŠPIRKO, D.: Kresadlové zbrane radu M 1798 „Unterberger“. In: Zbrane, strelci a lovci, roč. 2, 2001, č. 7-8, s. 40-42.
ŠPIRKO, D.: Kresadlové zbrane radu M 1798 „Unterberger“ II. In: Zbrane, strelci a lovci, roč. 2, 2001, č. 9, s. 18-20).
(Vyobrazenia prevzaté z publikácie - Gabriel: Die Hand- und Faustfeuerwaffen der habsburgischen Heere)
D. Špirko je tajomníkom Slovenskej spoločnosti vojenskej histórie a strelcov z historických zbraní, príslušníkom „oživeného“ 2. c. k. pešieho pluku „Alexander“ (Hiller) z Bratislavy, zamestnanec Slovenskej technickej univerzity (dusan.spirko@stuba.sk).
Českou verzi textu této studie viz
Rakouské křesadlové pušky a pistole systému M 1798 „Unterberger“
austerlitz.org/cz/rakouske-kresadlove-pusky-a-pistole-systemu-m-1798-unterberger/
Původní adresa příspěvku:
- primaplana.net/txt/studie/zbrane-1798.html
Dodatky k příspěvku
08.03.2024 Karel Sáček
Autentický popis křesadlových pušek a pistolí, včetně nákresů jejich zámků přináši např.:
- DEMIAN, Johann Andreas: Anleitung zum Selbst-Studium der militärischen Dienstwissenschaft, Erster Theil: Handbuch der Waffenlehre, zum Selbststudium über die Einrichtung, Wirkung und dem Gebrauche der in der k. k. österreichischen Armee eingeführten Waffen aller Art, Erster Abschnitt: Von der Waffen der Infanterie und Kavallerie, Wien 1807, s. 6-57; books.google.cz/books?id=Xq63XWswTs0C, Neue Auflage 1812, s. 2-60; books.google.cz/books?id=E09fAAAAcAAJ
Popřípadě velmi detailní BIANCHINI, Beroaldo Cavaliere: Abhandlung über die Feuer- und Seitengewehre, sammt Plänen und Erzeugungs-Tabellen,
1. Band. Wien, 1829, - XVI, 246 S.
reader.digitale-sammlungen.de
2. Band. Wien, 1829, - VIII, 252 S.
reader.digitale-sammlungen.de; také books.google.cz/books
3. Band. Wien, 1829, Sammlung der Pläne sammt Erklärung, 39 Taf. mit 36 Erl. Bl.
reader.digitale-sammlungen.de
